Bol už večer a ja som sa pripravovala na náš plán s Benom. Aj napriek tomu, že bol originálny som mala strach, no na druhej strane som si cenila to, že Ben podstúpi také riziko len kvôli mne Keď som sa pozrela von oknom na tmavú záhradu, zasa ma nakopla túžba ísť tam. Cez letmé svetla som videla iba obrysy kríkov a sôch, čo tam boli. Nebolo tam ani duše. Pozrela som sa na hodinky, bolo tesne pred polnocou. Už musím ísť!
Rýchlo som si na seba natiahla vetrovku a potichu vyšla z izby. Pozrela som na chodbu, no Ben nikde. Znervóznela som. Čo keď ma niekto uvidí? Po minúte sa konečne otvorili dvere Benovej izby. Keď som ho zazrela bol krásny. Mal na sebe obtiahnuté tmavé džíny a koženú bundu a vlasy mu voľne poletovali na každú stranu. Bol fantastický. Keď sa na mňa pozrel, usmial sa a prišiel ku mne.
"Tak môžeme ísť?" prikývla som a potichu sme podišli k výťahu. Zišli sme do vestibulu, keď sme sa zrazu zasekli. V našom pláne sme úplne zabudli na recepciu! Ako cez ňu teraz prebzikneme tak, aby si nás nikto nevšimol?
"Podaj mi ruku Alex!" rozkázal Ben. Poslúchla som ho a už ma ťahal smerom k recepcii. Začal mi hovoriť nejaké nezmysly a pozeral sa priamo pred seba. Cítila som aký je nervózny, možno viac ako ja. Keby nás niekto uvidel, mohli by sme z toho mať nepríjemne problémy.
Keď sme konečne vyšli z budovy, vydýchli sme si, no nie nadlho. Keďže všade okolo nemocnice sú kamery (práve kvôli takým trafeným prípadom, čo utekajú z nemocnice, ako sme my). Nenápadne sme išli po tmavom chodníku do ešte väčšej tmy. Ben ma stále držal za ruku.
"Ďakujem ti Ben." slabo som pípla a zahľadela sa na neho. Ben sa ku mne otočil hlavu a nechápavo sa na mňa zahľadel. V tej tme som videla iba jeho bielka a črty jeho bledej tváre.
"A začo?" nežne povedal a zastali sme. Boli sme už bezpečne ďaleko od kamier v hlbokej tme.
"Za to, že si kvôli mne tak riskoval. Len preto, aby som mohla vyjsť na záhradu." Usmiala som sa a otriasla zimou. Ben sa namiesto odpovede len sladko usmial, postavil sa za mňa a zakryl mi oči. Najprv som nechápala čo robí, ale hneď mi doplo.
"Si pripravená?"
"Áno!" odkryl mi oči a ja som dobre, že od údivu nespadla na zadok. Pred nami sa rozprestierala krásna fontána, záhon kvetov a uprostred neho lavička. Bolo tam malé tlmené svetlo, takže som niečo videla.
" Túto časť záhrady som z môjho okna nevidela. Ben, je to nádherne, ešte raz ďakujem ." zasnene som povedala. Do oči sa mi nahrnuli slzy. Ešte šťastie, že to nevidel. Pousmial sa a postavil predo mňa.
"Takže naše prvé rande." sladko sa usmial a už ma ťahal sadnúť si na lavičku. Až ma zmrazilo, keď som počula čo mi práve povedal. To myslí vážne... naše rande? Keď sme si sadli na lavičku, hneď sa začal obzerať aj on.
"Bol som tu už viackrát, ale nikdy nie v noci. Je to tu omnoho krajšie ako cez deň!"
"Áno máš pravdu, je tu nádherne." Usmiala som sa a cítila ako mi Ben nežne pohladil ruku. Jeho ľavú ruku mal schovanú pod bundou. Prešla mnou elektrina, jeho dotyky boli také chladné, ale zároveň teplé. Usmiala som sa na neho a zasa ma striaslo od zimy.
"Je ti zima?" ustarostene sa ma opýtal, ja som len nemo prikývla. No to, čo urobil potom, som naozaj už nečakala.
Ben
Aj ja som cítil omnoho väčšie teplo, keď som si Alex túlil k sebe. Bol som naozaj rád, že nám tento plán vyšiel. Keby nie, tak by som teraz sedel v mojej malej nemocničnej izbe a pozeral do blba. Bolo naozaj príjemne mať niekoho pri sebe, po dlhom čase. Na rande som nebol ani nepamätám, keďže mi to okolnosti nedovoľujú. Kde sa zjavím, vyvolávam ošiaľ. Zaujímavé je, že Alex je nejaká iná ako ostatné. Akoby prišla z iného sveta. Nepozná mňa, ani moju skupinu, neprejavuje ani trošku ošiaľu. Vôbec na ňu moja sláva nevplýva. Nechápem. Žeby ma Boh vyslyšal a dal mi dievča aké som žiadal? Také, ktoré nebude ovplyvnené mojou slávou?
Alex
"Alex?" stále s nežným tónom sa ku mne prihováral. Zdvihla som hlavu z jeho ramena a pozrela sa mu do očí, čakala som čo povie. Teraz som už vôbec nemala strach z toho, že nás niekto uvidí. V Benovom objatí som sa cítila bezpečne.
"Akú hudbu počúvaš?" nevedela som, čo mám povedať a tak som povedala prvé, čo ma napadlo.
"Rock a pop, prečo? A ty?" usmiala som sa na neho.
"Rock, ale vypočujem si aj iné skladby..." usmial sa na mňa a zase sa zahľadel niekde do tmy. Sklonila som hlavu a zavrela oči. Taký pokoj aký tu bol som necítila nikdy. Ticho som počúvala ako splývajú tlkoty našich sŕdc. Asi po 15-tich minútach ticha som cítila ako na mňa dolieha spánok. Nechcela som zaspať, ale ten pokoj a ticho vo mne vyvolalo únavu. Ben sa mi stále hral s vlasmi a bol ticho. Aj keď som sa tomu snažila zabrániť, zaspala som.
--- PO POL HODINE ---
"Alex" začula som Benov jemný hlas ako ma budí. Keď som cítila jeho sladkú vôňu, nechcelo sa mi ani otvoriť oči. Zasa zopakoval moje meno a jemne mnou potriasol. Aj keď nechcene, nakoniec som otvorila oči a pozrela sa na jeho usmiatu tvár.
"Ahoj!" pípla som a pošúchala si oči.
"Ach.. ani nevieš ako sladko vyzeráš, keď spíš. Tak rád sa na to pozerám. Nabudúce keď prídem do tvojej izby nadránom, ani ťa nebudem budiť. Budem sa len pozerať." Usmial sa na mňa.
"Nie Ben, prosím ťa... ani nezaspím, keď mi také niečo budeš hovoriť..." zvážnela som.
"Prečo?"
"Pretože vyzerám hrozne..." odsekla som. Ben sa zamračil a hneď mi do toho skočil!
"No náhodou podľa mňa vyzeráš krásne! Ako anjelik" usmial sa na mňa. Páčilo sa mi ako o mne rozpráva, ako sa ku mne chová, ako sa ma dotýka...
"A prečo si ma zobudil, keď sa ti na mňa tak dobre pozerá?" zodvihla som obočie.
"Pretože je už pol druhej ráno a je dosť zima. Už by sme mali ísť dnu, lebo ešte prechladneme." ticho povedal. Zosmutnela som.
"Ale keď mne je tu s tebou dobre Ben.. nechcem odtiaľto odísť!" on sa na mňa krásne usmial.
"Neboj sa, môžeme sem chodiť každú noc ak chceš..." Takýto nápad sa mi páčil. Ale to ma aj tak nepresvedčilo o tom, aby som odišla. Ben mal však pravdu, je neskoro a dosť chladno.
"Tak teda dobre." Postavili sme sa a ruka v ruke odišli do nemocnice. Potichu sme vyšli výťahom na poschodie, kde bolo oddelenie, na ktorom sme ležali. Vystúpili sme z výťahu a to, čo sme zistili, bolo naozaj zlé...
Naše oddelenie sa po polnoci zamykalo a my sme sa nemali ako dostať dnu. Nemôžeme zazvoniť bez toho, aby nám sestričky neprišli na to, že sme ušli..
"Čo teraz?" ustarostene sa ma opýtal Ben.
"Musíme nájsť nejakú miestnosť, kde ostaneme do rána." povedala som a obhliadala sa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár