Tajná láska 13.časť

Ben

Celá noc prežitá s Alex je ako krásny sen. Keď sme ten plán vymýšľali, ani som si nepredstavoval, že mi s ňou bude tak dobre.

Keď sme konečne našli nejaký sklad, kde by sme mohli prenocovať, upelešili sme sa úplne vzadu na prázdne lehátka. Na rozdiel od záhrady tu bolo oveľa teplejšie, no väčšia tma. Nedovolili sme si však zapáliť svetlo, pretože vstupné dvere boli celé presklené. Lehátka neboli také pohodlne ako posteľ, ale stále lepšie ako zem.

"Mali by sme tu nájsť nejaké prikrývky alebo vankúše. Je to sklad, mohlo by sa tu niečo nachádzať." Hneď ako to povedala, vyštartoval som jej pomôcť s hľadaním. Regály si osvecovala mobilom. Snažil som sa jej pomôcť ako som mohol, hľadal som po krabiciach, poličkách, dokonca aj po zemi, keď ma zrazu strašne zabolela moja zlomená ruka.

"Au..." sykol som od bolesti! Alex hneď spozornela a pribehla ku mne.

"Čo sa deje?!" ustarostene sa ma opýtala.

"Nič, iba ma zabolelo v ruke. To je v pohode... budem hľadať ďalej!"

"Nie Ben, ľahni si na lehátko, ja už niečo nájdem."

"Nenecháš ma tu samého? Dúfam..." zašepkal som do tmy.

"Nenechám..." aj keď som nič nevidel, cítil som ako sa usmiala. Tak som si teda ľahol a čakal na Alex.

Netrvalo dlho a prišla aj s paplónom.

"Tak som tu, ale máme iba jeden paplón, viac som nenašla." hneď ako to povedala, cítil som ako moje telo pokryla jemná prikrývka. Vtedy ma zahrialo pri srdci. Pochopil som čo pre mňa urobila, našla jediný paplón a dala ho mne.

Alex

S myšlienkou na to, že je Ben v teplučkú a že je mu dobre, som sa upelešila na druhé lehátko. Bolo mi tvrdo a trochu mi ťahalo na nohy, ale to mi nevadilo. Hrial ma pocit, ktorý vo mne práve prevládal, pocit, že toto je prvá noc, čo nespím sama v izbe, že je niekto pri mne. A že mi je s tým človekom úžasne. Zabudla som aj na moje starosti ohľadom operácie. Ben ma privádzal na úplne iné myšlienky, vyvolával vo mne pokoj. Cítila som, že sa mi nič nemôže stať, keď bol pri mne. Síce som na neho nevidela, ale počula som jeho pravidelný dych.

"Alex..."zrazu sa ozvalo z tmy. Hneď som otvorila oči. Zľakla som sa, že ho zasa bolí ruka alebo že ešte niečo potrebuje.

"Áno!"

"Nie je ti zima?" potichu pípol. A záležalo na tom? Vôbec nie. Pre mňa bolo hlavné, že Benovi zima nie je.

"Trochu!" počula som ako sa Ben na lehátku posunul.

"Nechcem byť sám..." zafňukal. Z jeho hlasu som cítila naozaj smútok. Povedal to tak intenzívne, naliehavo, že sa mi to v ušiach ozývalo ešte zopár sekúnd.

"Nie si sám Ben, sme tu spolu!" povedala som nežne, aby som ho upokojila.

"Poď ku mne prosím," potichu povedal a začula som ako potiahol nosom. Oh Bože dúfam, že neplače. Nedovolím, aby plakal. Postavila som sa z lehátka, vystrela ruky pred seba a vybrala som sa po tme hľadať Bena. Prešla som asi 6 krokov, keď som zrazu pocítila niečí nežný dotyk.

Ben

Keď si ku mne Alex ľahla, hneď som sa cítil oveľa lepšie. Otočila sa mi tvárou. Aj keď som na ňu nevidel, bol som rád, že je pri mne. Napriek tomu, že ležala pri mne prikrytá paplónom, cítil som, že jej telo sa stále chveje zimou.

"Nie je ti tvrdo?" opýtal som sa jej.

"Trochu!" pípla. Prišla mi taká nenáročná, skromná, nechcela sa priveľmi sťažovať. Alebo skôr mňa niečím otravovať. Bola taká nevinná, naozaj ako anjelik. Môj anjelik. Od tejto chvíle ju už nepustím, budem ju stále držať, pokým budem vládať. Nepustím ju, nedovolím aby sa jej niečo stalo. A ani aby jej niečo chýbalo.

"Počkaj Alex! Dám ti niečo pod hlavu, nech sa ti leží lepšie." Povedal som a sadol si. Začal som si pomaly rozopínať moju koženú bundu. Viem, že to je dosť chladné a nie je to ani veľmi mäkké, ale pre Alex urobím všetko. No keď začula môj zips, hneď zareagovala.

"Ben, prečo si rozopínaš bundu bude ti zima!" povedala starostlivým hlasom.

"Chcem, aby si si ju dala pod hlavu ako vankúšik!" spokojne som povedal a cítil som ako na moje nahé paže dolieha zima.

"Nie! To v žiadnom prípade Ben, daj si ju späť, ešte prechladneš!" povedala trochu prísnym hlasom. Vedel som, že tak bude reagovať, pochopil som, že ona sa stará jedine o moje pohodlie a na seba kašle, ale ja to tak nenechám.

Alex

"Prosím, zober si ju Alex. Ty si mi dala paplón, ja ti dám vankúš!"

"Nie Ben, obleč si ju späť. Mne je dobre, nepotrebujem vankúš!" V žiadnom prípade nenechám Bena mrznúť, len kvôli tomu, aby som ja mala niečo mäkké pod hlavou. Nastalo ticho. Predpokladám, že Ben nevedel čo povedať, keď som zrazu pocítila jemný dych na mojej tvári. Zachvela som sa, nič som nevidela, iba cítila. Ten dych bol stále viac a viac intenzívnejší, až bol úplne blízko. Zatvorila som oči, vedela som čo príde. Tak ako v mojom sne. Po niekoľkých sekundách som pocítila aj ten jemný dotyk na mojich perách. Bol tak letmý, nežný, nevinný. Potom som počula Benovo tiché vzdychnutie. Oprel sa s jeho malým noštekom o ten môj a stále mi dýchal na tvár. Bolo to krásne. Odvážila som sa a jemne som sa pritlačila na jeho pery. Opätovala som mu bozk. Keď som zrazu pocítila niečo mokré na mojom líci. Bola to slza, ktorá sa nezbedne kotúľala z Benovho očka.

"Ben... neplač.." slabo som pípla a zotrela mu perami slzu, ktorá mu stekala po perách. Ben sa usmial do môjho bozku a hneď mi ho opätoval.

"Ďakujem Alex, ďakujem, že som ťa konečne našiel." Povedal ticho a ďalej sa mu kotúľali slzičky po líčku. Usmiala som sa, aj keď sa mi chcelo od toľkého šťastia plakať. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie a vdychovala jeho krásnu vôňu.

"Milujem ťa," zašepkala som mu na pery.

Ben

Neprestával som plakať, možno to bolo detinské a možno sa to na dospelého chlapa nehodí, ale nemohol som sa tomu ubrániť. Bol som taký šťastný. Odrazu mi celá nemocnica pripadala ako raj. Bol som vďačný, že som tu ostal aby som sa mohol zblížiť s Alex. Keď mi povedala tie dve slová, bolo to to najkrajšie, čo som kedy počul. Aj keď mi to povedalo veľa ľudí, nikto to nepovedal tak ako ona. Zasa som pocítil jemný dotyk jej pier na mojom líci ako mi zotierajú slzy.

"Aj ja ťa milujem Alex, veľmi!"

 Vymyslený príbeh

3 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu