Pomaly som už driemala na Benovej hrudi.
"Láska spíš?!"
"Nie," odpovedala som a pozerala do tmy. Pohladila som ho po hrudi a dala mu pusu na bradu.
"Chcem sa ťa niečo opýtať..." jemne ma hladil po vlasoch. Cítila som ako sa mu pravidelne zdvíha hrudník.
"Pýtaj sa.."
"Bála si sa už niekedy? Ale tak poriadne?" rozmýšľala som, čo mu mám na to povedať. Mám mu povedať pravdu, že sa bojím operácie, že ho po nej možno nebudem poznať, že zabudnem na všetko pekné, čo sme prežili? Nie nikdy, nebudem ho tým zaťažovať.
"No tak veľmi... úplne, že? Neviem, asi nie a ty ?"
"Áno. Ja ten strach práve prežívam." slabo pípol a pritisol si ma sebe ešte bližšie. Musela som sa zasmiať, keď som v tme zbadala bielu sadru na jeho ruke. Pohladkala som mu ju.
"A čoho sa bojíš?!"
"Vieš to, že som teraz tu, to nie je dobre. Museli sme zrušiť koec koncertov, veľa fanúšikov sme sklamali a mňa to trápi. Nechcem, aby kvôli mne boli všetci smutní." ticho zašepkal a na konci vety sa mu zlomil hlas.
"Ben, im určite záleží na tvojom zdraví viac ako na koncerte!" pousmiala som sa do tmy. Aký bol zlatý, že sa tak strachoval o druhých. Pozrela som sa cez okno a vonku bolo šero, už je skoro ráno.
"Keď ja neviem!" smutne povedal. Vytiahla som z vrecka mobil a pozrela sa naň. Bolo 3:40. Zívla som si. O siedmej už musíme byť každý vo svojej posteli. Už len 4 hodiny.
"Netráp sa nad tým, už sú skoro 4. Mali by sme ísť spať, lebo o siedmej je vizita!" zahundrala som.
"Ok!" povedal ticho a pobozkal ma do vlasov.
Nastalo ticho, no keď som sa asi po desiatich minútach na neho pozrela, mal otvorené oči. Na jeho hrudi som sa posunula vyššie tak, aby som dočiahla na jeho pery. Jemne som ho na ne pobozkala. Vyzeral tak sladko, ale bolo vidno, že ho to trápi. Rozmýšľala som, ako by som ho mohla priviesť na iné myšlienky.
"Zaspievaj mi niečo .." povedala som a pozerala sa mu do jeho krásnej tváre.
"Čo?? Ty naozaj chceš, aby som ti zaspieval? Nespieval som už pár dní." prekvapene na mňa hľadel. Videla som, že sa hanbí.
"Áno, chcem. Zaspievaj mi niečo na dobrú noc!" usmiala som sa naňho a pobozkala ho na pery. Potom som sa uložila do rovnakej polohy ako som bola pred tým a zavrela oči. Ben chvíľu rozmýšľal a potom začal potichu spievať.
" Príď a pomôž mi lietať, požičaj mi svoje krídla...."
Jeho krásny zamatový hlas sa rozoznieval v tichej miestnosti. Počúvala som jeho pesničku a hladkala ho po hrudi. Mal zavreté očí a z jeho úst vychádzali krásne tóny. Usmiala som sa. Dokázala by som ho počúvať celý život. Len tak ležať, mať zavreté oči a počúvať Bena.... zaspala som....
Zobudím sa do daždivého rána. Rozhliadnem sa po izbe, Jessica spí. V dome je ticho. Mám už všetkého plné zuby, chcem skoncovať so všetkým, nemám prečo žiť. Rozbehnem sa z domu, nasadnem do auta. Otočím kľúčom a ponáhľam sa po mokrej diaľnici. Celú tvár mi zalievajú horké slzy. Myslím na to ako sa moji rodičia hádajú, ako Jessica behá po vonku kým ja sedím doma. Plačem pri pomyslení na to, že nemám nikoho. Počujem ako hučí motor, ako sa moje pneumatiky šmýkajú po mokrej zjazdovke, ako mi kvapky bubnujú o čelné sklo. Svet okolo mňa sa míňa čoraz rýchlejšie. Už nevládzem, cez slzy už pomaly nevidím ani pred seba, zrazu sa dostávam do šmyku, no ja neprestávam a stále tlačím na plyn... Zrazu moje uši započujú známu melódiu, ten najkrajší hlas aký som v mojom živote kedy počula, počujem ako mi hovorí , že ma miluje... počujem ho!
Alex
Keď som ráno otvorila oči, rozhliadla som sa po sklade. Hneď ako som sa spamätala, pozrela som sa na spiaceho Bena. Vyzeral tak zlato až smiešne, mal pootvorené ústa a chrapkal, pritom tak chutne krčil nosíkom. Musela som sa až zasmiať na tom, aký bol chutnučký. Nemohla som uveriť čo sa dialo pred tým ako som zaspala, že som tu s Benom, že ho tak veľmi milujem a on miluje mňa. Pozrela som sa na mobil, bolo 6:40. Potom som sa opäť zahľadela na ten nevinný ksichtík. Pobozkala som jeho úžasne vykrojené pery a sledovala, čo sa bude diať. No žiaľ žiadnej reakcie som sa nedočkala. Hm... skúsim to ešte raz. Znovu som ho pobozkala, on sa jemne cukol a potom sa hneď krásne usmial.
"Dobré ránko." šepla som. Ben sa len zase usmial a natiahol sa. Akosi sa mu nechcelo ani oči otvoriť.
"No tak Ben... je už trištvrte na sedem, musíme už ísť." konečne otvoril oči a pozrel sa na mňa.
"Nechcem odísť, ostaňme tu, ostaňme tu spolu." potichu povedal a hneď zosmutnel. Ah.. tak som nemala rada, keď bol smutný. Silno som ho objala.
"Neboj sa, určite si to niekedy zopakujeme." Povzbudivo som sa na neho usmiala, no Benov vyraz sa nezmenil.
"Prosím ťa, povedz mi, že budeš pri mne keď odtiaľto odídeme, keď každý pôjde do svojej izby, povedz mi, že ťa už nestratím." povedal so suchým hlasom. Milo som sa usmiala a povedala.
"Neboj sa, bude to také, aké to je teraz. Nestratíš ma!" usmiala som sa. Ben sa na mňa prekrásne usmial.
--- O 2 HODINY NESKOR ---
Jessica
Dnes je vonku zima, celý deň prší. Prestalo ma to už baviť celý deň zízať na monitor od PC. Je zvláštne, že sa mi Alex dnes ešte neozvala, asi jej nechýbam. Smutne som sa hodila na posteľ a pozerala von oknom. Uvedomila som si ako sa môj život zmenil. Po tej nehode je všetko inak, dom je taký prázdny, tichý bez Alex. Chcela by som zavolať Denisovi, ale on mi neberie. Chová sa ako keby som neexistovala. Naozaj ma tak veľmi miloval ako mi to stále tvrdil? Myslím, že mi už šibe, musím isť na vzduch. Zobrala som si kľúče od auta a nasadla doň. Pripomenulo mi to sestrinu haváriu. Napadlo ma urobiť niečo šialené. Pomyslela som na to a otočila kľúčikom....
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár