Môj šialený nápad mi v celku vychádzal, zrýchľovala som a nechcela prestať, čakala som čo sa stane, chcela som poznať tú bolesť, ktorú cítila moja sestra. Cítim sa byť vinná za to čo sa jej stalo, nikdy v živote si to neprestanem vyčítať, aká hnusná som ku nej bola. Možno, že môj odstup k nej ju priviedol do takého stavu ako je teraz, možno keby som na ňu tak nekašlala bola by v pohode a ja by som mala naďalej takú sestru ako pred tým. Kiež by sa to dalo všetko vrátiť, kiež by som ju mohla zastaviť pred tým ako nastúpila. Ale je to nemožné.
Zrýchľujem tempo, nechcem prestať, túžim po bolesti, túžim po smrti, nezaslúžim si žiť!
Mám zavreté oči už čakám kedy to príde, už nepozerám ani na tachometer, je mi to jedno, keď tu zrazu sa cuknem, a zase. Auto nasilu zastavuje samo od seba , otvorím oči pozerám, prázdna nádrž, Do kelu... Zobrala som mobil do ruky ale nemám komu zavolať, keďže tu nikoho nepoznám iba mamu a tá je v práci. Vonku stále prší, neviem čo urobím. Som sama na celej diaľnici, veď kto by sa v takom hnusnom počasí vybral niekde?! Čo budem robiť? Mám čakať nato kým mi niekto príde pomôcť? A kto? Musím sa teda vybrať hľadať pomoc sama. Vystúpim z auta a hneď je moje telo premoknuté do nitky. Prejdem zopár krokov, stále nič. Neviem či sa nemám vrátiť do auta, či ta má zmysel. Aj napriek dažďu sa ponáhľam pešo po krajnici, ah kiež by mi niekto zastavil a požičal mi aspoň kvapku benzínu. Som už beznádejná už viac ako 15 minút mrznem v daždi, zašla som už poriadne ďaleko nevidím ani auto. Cítim ako moje telo cele premoknuté mi bráni v tom aby som pokračovala v ceste, už nemám síl. Chcem to vzdať no zrazu začujem zvuk motora, zdá sa mi to alebo je to naozaj? Otáčam sa no nikde nič, asi mi už šibe. Keď zrazu okolo mňa prefrčí strieborný šporťak, nestihla som ho pomaly ani zaregistrovať, keď som ho zahliadla už bol pekne ďaleko predo mnou. Do šľaka. Mám toho dosť vraciam sa do auta. Otočím sa a utekám smerom k autu, keď tu zrazu zasa počujem hlasný zvuk motora, otočím sa vidím šporťák ako spomaľuje. Mám zastať, čo keď to je podvod? Čo keď mi nechce pomôcť ale ublížiť? Ostala som stáť neviem či sa mám odvážiť ísť bližšie. Sledujem svetla striebornej audiny, zazrú sa otvoria dvere a z nich vystúpi nejaká postava. Nevidím dobre cez dážď. Ten človek uteká ku mne. Keď je už dosť blízko spoznávam je to chlap, vysokej postavy...dokonca mám pocit, že ho poznám.
„Tim?“ vydala som zo seba ale nebolo to ani počuť, ten dážď ma tak vyčerpal.
„Jess? Čo tu robíš? Prečo chodíš po diaľnici v daždi?“ podišiel ku mne a hneď ma ťahal do svojho auta. Nedokázala som nič povedať, aká som bola vyčerpaná, sledovala som ako sa mu jeho mokré vlasy lepia na mokrý krk. Nemal na sebe mikinu iba tričko, ktoré bolo tak isto celé zmočené, cez neho sa črtali črty jeho krásne vypracovanej hrude, čo ja viem možno, že som umrela a toto je už nebo ale nie? Ani som si neuvedomila ako ale podlamovali sa mi kolená, nevládala som už chodiť aj keď ma Tim podopieral okolo pásu. Spadla som na mokrú zem rovno do veľkej kaluže. On ma hneď zdvihol a zobral na ruky - takže to je určite nebo. Pamätám si iba ako ma ukladá na sedadlo, som strašne unavená.
Tim
„Čo sa to stalo preboha?!“ neviem si vysvetliť ako sa sem Jessica dostala tak sama, ďaleko od mesta. Chúdinka je taká vyčerpaná, že ani nevládzem hovoriť. Nebudem sa jej na to teraz vypytovať zaveziem ju domov, ku mne domov, keďže je Ben v nemocnici som doma sám, s tým problém nebude.
Jessica
„Kde som to?“ otvorila som oči a rozhliadla sa po izbe. Bola pekná mala oranžové steny, všetko tu bolo také upravené a doladené, aj ten čierny kožený gauč na ktorom som ležala bol pohodlný. Sadla som si ale strašne sa mi točila hlava, v hrdle som mala sucho. Pomaly som sa začala rozpamätávať, no pamätám si len to ako som bola v Timovom aute, nepamätám si, žeby som sem šla. Celá obmotaná uterákmi a prikrytá teplou dekou, som tam ležala a snažila si rozpamätať. Pomaly som sa postavila a prešla svetlou izbou, do rozsiahlej chodby. Tento dom bol veľmi krásny, všade boli tmavé podlahy a steny boli pastelovej farby, všetko luxusne zariadené, čisté.
„Tim?“ slabo som pípla a nahliadla do miestnosti, takúto miestnosť som nevidela nikdy v živote. Líšila sa svetlou podlahou a bielymi stenami, v celej izbe boli nerovnomerne umiestnene všelijaké hudobné nástroje od mikrofónu po veľké čierne piano. Žiaľ táto miestnosť bola bez duše. Hľadala som ďalej. Prešla som na druhu stranu chodby, podišla som ku dverám a zaklopala som na ne, nikto sa neozýval tak som vošla. Asi som si vybrala zlý smer pretože som vošla do kúpeľne. Vrátila som sa teda na chodbu, bolo mi zvláštne, že dom je taký tichý.
„Tim“ povedala som trochu hlasnejšie s nádejou, že ma snáď započuje no stále nič. Bola som bezradná. Prešla som cez veľkú klenbu do kuchyne, bola krásna mala lesklé dlaždice a tmavé steny, všetko tu bolo tak zladené. Cez kuchyňu som prešla do očividne obývacej izby. Zarazila som sa keď som na stene videla obrovskú obrazovku, v políčkach boli poukladané stovky cédečiek, chlpaté svetlé koberce sa odrážali od tmavej podlahy. Bolo tam aj niekoľko okien, bola to hádam najslnečnejšia miestnosť čo som zatiaľ v tomto dome videla. Podišla som teda k jednému z okien a nahliadla som von na zelený trávnik, ktorý lemovala kamenistá cesta na ktorej stalo veľké čierne a biele auto. Zarazilo ma keď som tam nenašla Timov šporťák v ktorom sme prišli. Vtedy som si uvedomila, bože kde som to? Čo keď ma niekde uniesol? A ma tu vymkol? Pomaly mi začalo dochádzať, že som v dome sama. Vybehla som z obývačky a splašene utekala hore schodmi. Otvorila som hneď prvé dvere na začiatku priestrannej chodby pred ktorými visela disko guľa. Nestačila som sa ani vynadívať, predo mnou sa zjavila miestnosť s tmavomodrými stenami, až na jednu ktorá mala presklené okno, pred ním bol veľký mixážny pult s PC, nahliadla som do miestnosti cez to sklo. Bola zvláštna pretože na zadnej stene vzadu bolo malé okienko. Fakt čudný dom preboha, kde som to ? Radšej som z tej miestnosti vyšla, no stále som nechápala prečo ma Tim uniesol do štúdia. Išla som ďalej po svetlej chodbe a otvorila ďalšie dvere, konečne tu niečo pripomínalo normálnu izbu. Steny zladené do oranžová kombinované s bielym kobercom na tmavej podlahe vyzerali naozaj úžasne, keby som mala na výber takúto izbu si vyberiem. Vošla som dnu a vdýchla nádhernú vôňu, podišla som k veľkej skrini a chcela ju otvoriť keď som tam zrazu na vedľajšou stole zbadala otvorené krabice s plno lesklými vecami. Jasné, že pri mojej neposednej zvedavosti som sa v nich začalo prehrabovať, načo som tu sama! Prišlo mi to také cool ten človek čo mal túto izbu mal kopu reťazí, príveskov, náramkov, prsteňov a neviem čoho ešte možného. Keď ma také cool doplnky čo musí mať v skrini, nedočkavo som otvorila dvere veľkej skrini a dobre, že mi sánka nespadla. V skrini na moje prekvapenie nebol ani jeden kus oblečenia ale kopa papierov, rozumné bordeľ schovať do skrine. Zasmiala som sa.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár