Keď som sa dozvedela tu hroznú správu hneď sme s mamou aj otcom utekali do nemocnice za Alex. Keď sme tam po nekonečných 15 minútach prišli, doktor nás k nej nepustil. Sedeli sme v bielej nemocničnej chodbe. Všetko tu smrdelo za nemocnicou a to mi naháňalo ešte väčší strach. . Prosím sestrička bojuj... ticho som plakala v maminom objatí.
--- O 30 minút neskôr ----
Otec sa rýchlo postavil a utekal naproti doktorovi, ktorý sa k nám blížil so smutným pohľadom. Rýchlo som sa postavila aj ja a čakala na doktora.
„Vaša dcéra je stabilizovaná. Avšak musí podstúpiť ešte niekoľko náročných operácii.“
„Prosím vás povedzte, že bude v poriadku.“zasiahol otec,
„Urobíme všetko čo bude v našich silách. Prosím jedného zo zákonných zástupcov aby išiel so mnou podpísať pár papierov.“ Povedal zdvorilo doktor.
Zarazilo ma keď som si všimla, že rodičia sa na seba nerozhodne pozerajú ako keby nevedeli kto z nich je Alexinin zákonný zástupca. Alebo v našom prípade kto ním naďalej ostane. Nakoniec sa mama postavila a odišla spolu s doktorom.
---- Na druhý deň ---
Vstala som skoro a pobalila som pár sestriných vecí do tašky aby som jej ich mohla zaniesť. Hrabala som sa jej v šuflátkach keď som tam zrazu našla denník. Zaváhala som, ale nakoniec som nahliadla dnu. Začala som listovať stranami denníka, stále som sa obzerala za seba, či ma niekto nevidí. Cítila som sa previnilo, ale bola som zvedavá na sestrine tajnosti. Ďalej som očami behala po riadkoch, pretočila som na poslednú stranu s hlavičkou včerajšieho dátumu.
20. február 2015
Som na dne .. už nevládzem. Moji rodičia mi dnes oznámili, že sa rozvádzajú. Neviem si ani predstaviť, že opustím náš dom v ktorom som vyrastala, mojich priateľov a, že všetky spomienky ktoré som zažila za stenami tohto domu už nevrátim. Horšie však je to, že moja sestra sa o to vôbec nestará. Je jej to jedno, že ja trpím. Že tu doma celé dni sedím kým ona behá po baroch, diskotékach, že ja som tá vzorná dcérenka. Dúfam, že teraz sa to zmení, že rozvod našich rodičov pomôže aby si láskavo uvedomila, že je v živote niečo viac ako chalani a zábava. Strašne jej zasa závidím, že má všetko po čom v živote túžila. Má veľa priateľov a chlapca, ktorý ju robí najšťastnejším dievčaťom na svete. Niekedy rozmýšľam či to má vôbec cenu ešte žiť....
Slzy sa mi nekontrolovateľne kotúľali po tvári. Nemohla som ďalej čítať ako mojej sestre len ubližujem, ale mala pravdu. Nikdy som ju nebrala von, nikdy sme sa nerozprávali o chlapcoch ako to iné sestry robia. Aj naša izba bola rozdelená napoly. Kým ja som behala von, ona doma pomáhala rodičom. Niekedy sme sa ani nerozprávali, lebo som sa vracala nad ránom keď ona už spala, ale teraz keď ona leží v nemocnici a je pripojená k prístrojom... keď nie je jasné či vôbec bude žiť... uvedomujem si, že som urobila chybu a urobím všetko preto aby som jej to mohla vynahradiť. Denník som položila naspäť medzi jej tričká a ďalej balila.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár