„Halóoo! Čo? Ako to myslíte, že nevie?“ zúfalo som kričala do slúchadla. Nevydržala som a zložila.
Nasadla som do auta a ponáhľala som sa do nemocnice. Keď som tam dorazila, utekala som do Alexininej izby. Otvorila som dvere a pozrela na bezvládne telo mojej sestry.
„Sestrička...!“ rozbehla som sa k nej. A chytila ju za ruku. Stále som neverila doktorovým slovám a dúfala som, že Alex mi dá dôvod uistiť sa, že to nie je pravda. Sledovala som jej tvár ktorá sa pomaly pretiahla do krásneho úsmevu.
„Ahoj!“ povedala milo.
„Ah diki Bohu!“ vydýchla som .. a po tvári sa mi nezadržateľne začali kotúľať teplé slzy.
„Prečo plačeš?!“ smutne povedala. Usmiala som sa a rýchlo si utierala slzy.
„To nič ... ja .. som rada, že si v poriadku... ah... sestrička moja.“ Objala som ju.
„Mám na teba prosbu..!ticho pípla a vystrašene sa na mňa pozrela. Čakala som čo povie.. urobím pre ňu všetko.
„Ja... nič... nič si nepamätám.. neviem dokonca ani ako sa volám... prosím pomôžeš mi si spomenúť ?!“
Nemo som na ňu pozerala, slzy mi tiekli ako vodopády .. neverila som svojím ušiam... ako jej pomôžem.?.! Ale je to moja jediná sestra.. musím jej pomôcť. Áno musím jej pomôcť.
„Ánoo pomôžem ti, voláš sa Alex máš 18 rokov a bývaš v Bremene. Ja som tvoja sestra Jessica.“....
Keď som prišla domov. Bola som úplne mimo z toho čo sa stalo Alex. Musela som to najprv oznámiť rodičom som si istá, že ich to totálne položí na lopatky aspoň tak ako mňa. Keď som tú hroznu novinku povedala mame a otcovi, zavrela som sa do izby a plakala. Asi po hodine plakania som začala rozmýšľať ako jej môžem pomôcť. Očami som behala po sestrinej strane izby a rozmýšľala čo by jej mohlo niečo pripomenúť... Podišla som k jej stolu .. pozerala som pozorne na každú vec. Nakoniec sa moje oči zastavili na skrini kde som pred pár dňami našla sestrin denník. Rýchlo som otvorila šuflík a hrabala cez trička, zobrala som denník a hodila do ho do tašky.
--- Na ďalší deň –--
Hneď ráno sme celá rodina išli za Alex. Dala som jej denník, rodičia doniesli nejaké fotky. Alex si stále nič nepamätala, ale doktor nám oznámil, že strata pamäte môže byť len dočasná tak isto nám oznámil, že Alex musia previesť do inej nemocnice a to do nemocnice v Hamburgu. Doma sme sa dlho dohodovali o tom ako to urobíme keďže Hamburg je vzdialený asi 120km. Dochádzať každý deň by bolo nemožné a to sme všetci dobre vedeli. Nemohla som ostať doma a tak som sa vybrala von s Denisom. Keď som sa vrátila domov mama mi oznámila, že sa sťahujeme do Hamburgu pretože to je najvhodnejšie riešenie ako byť pri Alex blízko. Jedna vec čo ma na tom zarazila bola to, že otec sa nesťahuje s nami.
--- O týždeň neskôr ---
Dnes je deň D. Dnes sa sťahujeme do Hamburgu, Alex tam už je 2 dni. Stále si nič nepamätá.. ah už je to viac ako týždeň. Začínam mať strach , strach nielen z toho, že sa Alex neuzdraví ale aj z strach z toho, že odchádzam a strácam oca aj môjho Denisa s ktorým už chodím vyše roka.
Keď sme s mamou vystúpili z auta, rozhliadla som sa vôkol seba. Pripadalo mi to všetko také cudzie .. malý dom v ktorom od dnes bývame nie je ani z ďaleka taký veľký ako náš bývali. Neviem sa už dočkať kedy prídem za Alex do nemocnice.. kedy ju znova uvidím.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár