"Ahojte!" milo som sa usmiala a odložila som časopis na stôl.
"Ahoj!" odzdravili mi a hneď ma všetci vybozkávali aj vyobjímali.
"Aké bolo sťahovanie " milo som sa spýtala.
"Náročné. A ako sa máš ty?" opýtala sa ma Jessica, ktorá sedela na mojej posteli.
"No mám sa dobre.. je to tu krajšie ako v Bremene. Sestričky sú tu milšie a dokonca mám krásny výhľad z okna rovno do záhrady. Môj nový doktor, Brown, mi sľúbil, že sa budem môcť ísť po operácii poprechádzať." Nadšene som povedala. Prekvapilo ma, že sa tak isto netešili.. iba smutne pozerali... povedala som snáď niečo zle?
--- O hodinu neskôr ---
Keď odišli, povedala som si, že sa pôjdem poprechádzať trochu po chodbe. Opatrne som vstala a keďže som už konečne nebola na hadičkách, tak som za sebou nemusela ťahať aj stojan. Obviazala som si okolo seba župan a pomaly vyšla na chodbu. Kráčala som popri dverách mnohých izieb, všetky boli zavreté. Prešla som sa po dlhej chodbe a keď som sa vracala späť, zrazu sa jedny dvere otvorili a z nich vyšiel vysoký, chudý chlapec. Tak prudko tie dvere otvoril, že som sa zľakla a skričala. Ten chlapec sa očividne zľakol tiež, ale hneď mi pomohol, aby som nespadla na zem.
"Ďakujem!" ticho som povedala a usmiala som sa.
"Uff.. si v pohode? Prepáč nechcel som ťa vyľakať, len som sa chcel ísť trochu poprechádzať, lebo už ma nebaví stále ležať." Rýchlo sa mi začal ospravedlňovať.
"Nie, ty mi prepáč, že som ťa vystrašila."
"Nevadí.. inak ja som Ben!" nastavil mi svoju pravicu a milo sa usmial. Wow, ten mal ale pekný úsmev.
"Alex," pípla som a pri pohľade do jeho krásnych čokoládových očí som sa roztápala. Nemohla som sa ani pohnúť, viem bolo to tak trápne ale.. ja som si nemohla pomôcť.
"Halooo Alex .. je ti dobre?." Nahodil vystrašený face a začal mi mávať pred očami.
"No..!" prudko som sa strhla. Prepáč mi, ja si už musím ísť vziať tabletky." Rýchlo som zo seba dostala a s myšlienkou na to aký to bol trapas som utekala do izby.
Vošla som dnu a tresla dverami. Bože to je trapas. Celá - predpokladám, že červená - som si ľahla naspäť do postele, že akože nič sa nestalo a modlila som sa, aby nikto neprišiel a nevidel ma takú červenú. Rýchlo som sa zahrabala pod prikrývku a snažila sa zaspať.
Vonku je pod mrakom, dokonca môžem pozorovať kvapky dažďa, ktoré mi udierajú do čelného skla. Každá z nich bubnuje o sklo tak silno, že to cítim veľmi intenzívne. Nesústredím sa na jazdu, ale na zvuk dažďa. Rútim sa mokrými cestami, naberám na rýchlosti.. pozerám na tachometer, ktorý ukazuje cez 100km/h. Nesnažím sa spomaliť, práve naopak nemám čo stratiť. Vrhám sa do adrenalínového boja o prežitie. Keď sa zrazu moje auto dostáva do šmyku, strácam nad ním kontrolu.. Nebrzdím, iba stáčam volant na bok vozovky. Vidím stromy, ktoré sa stále viac približujú... Pociťujem bolesť, hroznú bolesť na hlave a na krku Pichľavú bolesť v nohách a v hrudi...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár