Moje rozjímanie prerušilo klopanie na dvere. Bola to sestrička, ktorá mi doniesla obed na moje želanie do izby. Hádajte prečo? Žiaľ, kým som si obed prevzala, Ben z parku odišiel.
"Hm... čo keď išiel na obed?" povedala zamyslene Jessica.
"Na obed?! Do jedálne?" strhla som sa. "Bože, len to nie. Ja som tam nešla, aby som ho mohla sledovať cez okno a on tam pôjde?"
"Ale neboj sa... isto šiel iba niekde inde, možno mu len trebalo na WCko alebo tak!"
"Ah! Bože, on je iste v jedálni, ja hlupaňa! Musela som si to popýtať doniesť sem? Kurník! Už som nato aj chuť stratila!" trepla som po tácke dlaňou.
"Nestresuj, lebo ťa na tú psychošku zavediem sama." Zúrivo povedala.
"Prepáč sestrička, ale ja... musím zistiť, či je v jedálni." Rozhodne som povedala a namierila si to k dverám.
"Okamžite si sadni a jedz. Keď ti to nedá pokoj, ja sa pôjdem kuknúť, ok?!" zhovievavo povedala a už stála pri dverách. Ja som len prikývla a ďalej hypnotizovala okno.
Jessica
Kráčala som po dlhej svetlej chodbe k výťahu. Rozmýšľala som nad tým, ako mi Alex hovorila o tom, ako ho tu na chodbe stretla. Závidím jej, že je taká šťastná a ja som tak ďaleko od Denisa, veľmi mi chýba. Plná myšlienok som vystúpila z výťahu o poschodie nižšie. Keďže som netušila kde je jedáleň, vybrala som sa ju teda hľadať. Nechápem ako tu tí ľudia nepoblúdia, všetky chodby vyzerajú rovnako. Chodila som a chodila, chodila keď zrazu:
"Ahoj, prosím ťa pomôžeš mi?" ozvalo sa za mojím chrbtom. Otočila som sa a videla čiernovlasého chlapca, ktorý v rukách držal nejaké papiere.
"A-ahoj, jasne... čo potrebuješ?" múdro som sa zatvárila.
"No.. včera mi sem priviezli brata. Leží na izbe 311 a neviem to akosi nájsť."
"Ah.. tak to ti nepomôžem, ja totižto hľadám jedáleň a som tu prvýkrát."
"Jedáleň? Teraz som okolo nej išiel. A čo chodíš tu za niekým?"
"Za mojou sestrou, ktorá sa tu zabuchla do nejakého týpka a ja ho mám teraz hľadať po celom špitáli." nervózne som odvrkla.
"Tak ty musíš byť dobrá sestrička, keď tak pomáhaš sestre," sladko sa usmial.
"No to áno.. a kde si hovoril, že je tá jedáleň?"
"No pôjdeš rovno na koniec tejto chodby a tam zahneš doprava."
"Ďakujem... ehm," zasekla som sa, lebo jeho meno som nevedela.
"Tim... som Tim.. teší ma." Vyšlo z neho a hneď mi podával ruku.
"Jessica," milo som sa usmiala a potriasli sme si rukami.
"Tak sa maj," povedal a naposledy sa na mňa usmial. Ja som nelenila a vybrala som sa podľa Timových inštrukcií za jedálňou.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár