Marián sa rozhodol, že pred tým ako odíde, pozdraví svojho kolegu Jána. Nebol mu len priateľom, ale aj človekom, ktorý ho ani v najhorších okamihoch života neopustil. Boli ako nerozluční bratia. Poznali sa už temer od základnej školy. Na strednej sa rozhodli, že to, čo chcú celý život robiť, bude zachraňovať ľudí....Marián toto rozhodnutie nikdy neoľutoval, u Jána to však nebolo také isté...Manželka mu už stokrát otrepala o hlavu, že keby nebol doktor, mohlo by byť všetko inak...Nemal by nočné, neboli by ho odvolávali každú chvíľu k pacientom......
Keď prechádzal dlhou tmavou nemocničnou chodbou osvetlenou starým vyše tridsaťročným osvetlením, zrazu si spomenul na ňu....A na ten zvláštny pocit v hrudi....Lenže nemal kedy rozoberať túto myšlienku lebo oproti sa naňho "rútil" Ján.
"Kamarát, som tak rád že som ťa tu ešte stretol. Myslel som si že si už vylihuješ doma." Priateľsky sa potľapkali po pleci no Ján sa naňho čudne zadíval. "Marián stalo sa niečo? Vyzeráš ako vymenený. Ako keby si videl prízrak. No tak bratku mňa neoklameš stalo sa niečo?"
Marián sa zľakol...Je až taký priehľadný, že všetci naokolo vidia to, čo sa v ňom odohráva?
"Nič sa nestalo Ján," pokúsil sa zaklamať. "Som len veľmi unavený mal som ťažký deň. Veď vieš najprv služba, potom ma odvolali pre tú haváriu. Tak zajtra, Ján!" A už aj utekal na koniec chodby aby bol čím skôr preč.....Vyciveného Jána tam nechal s otvorenými ústami...
Keď si už Marián v miestnosti pre službokonajúcich lekárov zobral všetko na odchod domov, myslel si, že už treba naštartovať len jeho auto, a bude po všetkom. Po tomto prekvapujúcom únavnom dni. Sľúbil si, že skôr ako prekročí prah svojho bytu nechá všetky znepokojujúce myšlienky pred dverami....No ako sa mýlil.....
Nohy ho zradili...Miesto toho aby sa zviezol výťahom do suterénu kde bolo parkovisko, zviezol sa na prvé poschodie kde boli umiestnené izby pre pooperačné stavy. Boli tam len dve izby, no on akosi inštinktívne siahol po kľučke tej, ktorá sa nachádzala ako prvá od výťahu....Otvoril dvere a videl že sú tam tri postele. Očami hľadal tú, pre ktorú bol v poslednom čase tak roztržitý...A zrazu ju uvidel...Jej posteľ stála pri okne...Srdce sa rozbúchalo....Myseľ akoby zrazu stratila niť myšlienok...Pristúpil k nej zboku postele a nemohol sa ani pohnúť...Stál tam ako prikovaný....Dievčina mala obidve nohy v sadre, ale aj napriek tomu čo všetko prežila, sa akoby usmievala. Akoby sa jej sníval sen, z ktorého sa nechcela prebudiť...Jej tvár žiarila spokojnosťou...Nie, pomyslel si Marián, nezapadá do tohto sveta...Je to anjel vyslaný z neba preto aby ho trápil...Pre to aby ho mučil, nedal mu spávať....Stál tam ešte asi štyri minúty no myseľ sa nechcela spamätať...Preto sa musel prinútiť sám, venoval jej ešte jeden dlhý pohľad a už sa zberal na odchod. Keď stál naspäť pri výťahu zložil si akýsi sľub len pre seba. Nie, už ju nikdy nesmie vidieť, nesmie ju vyhľadávať, čo si myslí ani ju nepozná...Videl ju len dvakrát v živote a už sa pomaly stáva z neho doktor "roztržitý". To nesmie dopustiť. Týmto dňom sa preňho všetko končí, ráno bude všetko ako predtým....Bude naspäť tým rozumným človekom, ktorý sa nedá uniesť citmi......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár