Tak a je to tu. Môj prvý zápis do denníka. Ani vlastne neviem, prečo to robím, načo je to vôbec dobré, veď hocikto ho môže nájsť a prečítať si všetko, čo doň načmáram. Ach, no to by bol trapas...asi by som sa prinajmenšom zahrabala pod zem a nikdy nevyliezla von.
Hoci toto je len začiatok môjho odovzdania sa a denník je ešte prakticky úplne prázdny, už som sa rozhodla. Zaplním ho mojimi myšlienkami, zážitkami, no v podstate všetkým, čo ma napadne v blízkej budúcnosti. Vraj to pomáha, keď je človek viac uzavretý a nevie alebo jednoducho nechce sa nikomu zdôveriť. A ja som taký človek.
Moja psychologička mi navrhla tento spôsob, keďže vidí, že zo mňa ťahať súvislé vety o mojom súkromnom živote je ako z chlpatej deky a hraničí so súbojom s najväčším nepriateľom. Ja viem, že ona mi chce len dobre. Ale mne sa zdá také neprirodzené hovoriť jej o mojich myšlienkach, pocitoch, ktoré sú len moje. Som na to citlivá, nie je také ľahké odhaliť svoje vnútro pre cudzím človekom. Jasné, že to nemôže zneužiť, ale ktovie, čo si pri tom myslí. Ach, to je chudera, tá má ale problémy, atď.
No to si možno myslí aj tak, ale ide o to, že mi chce pomôcť začleniť sa do normálnej komunity. A keďže jej to neuľahčujem, hoci podotýkam, že nerobím to naschvál, je to skôr ako ona hovorí, akýsi obranný mechanizmus, tak mi radila kúpiť si denník a zapisovať doň čo ma napadne. Tak som to spravila. Zatiaľ to nie sú žiadne vyznania, trápenia ani nič také, no postupne sa k tomu možno dopracujem.
Teraz premýšľam nad tým, že ona si asi bude chcieť toto prečítať...nie, nebude – iba ak jej to dovolím, lebo bez súhlasu by to bolo trestné. No to ešte porozmýšľam, či niekomu vôbec vložím tento denník do rúk. Každopádne bol by to odo mňa hrdinský čin. A ona o tom vie.
Nabudúce sa jej musím opýtať, čo vlastne zamýšľa. Možno čaká, že sa mi tým uľaví. Že si zas prečítam, čo som napísala a nejako mi to otvorí myseľ alebo, že sa jej ľahšie zdôverím, o čom skutočne pochybujem. No ale ona je tam na to, aby bola tá optimistická. Veď ju za to platia.
Takže najbližšia návšteva sa koná vo štvrtok. Mimochodom, chodím tam dva razy týždenne, ešte aj v pondelok, čo bolo predvčerom. Tak zajtra. Som zvedavá, lebo o tomto denníku mi hovorila už dobre dávno, no ja som sa na to vykašľala. Nebrala som to vážne, zdalo sa mi to smiešne.
No minule som zmenila názor, lebo som videla, že zo mňa začína byť zúfalá. Až mi jej prišlo ľúto, no nemohla som nič robiť. Proste som mala takú náladu. Za celé sedenie som povedala pár slov, pretože chcela, aby som sama hovorila, čo je nové. Lenže v mojom živote sa nič nové nedeje. Všetko po starom, tak som tam iba sedela v tom pohodlnom kresle a dívala sa na všetky tie jej diplomy a ocenenia. Nebolo mi veľa treba a zaspala by som. Ale to by bolo priveľa, tak som sa ovládla. No čo už. Aj taká viem byť.
Hoci chcem sa zmeniť, musím. A nielen kvôli sebe, aj kvôli našim. Aj so sestrou by som chcela taký vzťah ako kedysi. Ako pred tou nehodou. Ale o tom teraz nechcem písať. Možno inokedy. Nikdy som nikomu nepovedala, čo to vo mne vyvolalo, ale všetci si myslia, že to vedia. Možno majú pravdu, bol to šok. Ale aj tak. No nechcem o tom písať. Ešte nie.
No, myslím, že na začiatok by stačilo. Tento denník je dosť hrubý, takže budem mať dosť možností niečo sem pripísať. Ak ma to ovšem neprejde. Ale dúfam, že nie. Možno ma to bude aj baviť – alebo sa neštvem, chytím ho a hodím do krbu, keď nikto nebude doma. No asi by to bola škoda, lebo pokiaľ sa úspešne zbavím psychošky, toto môže poslúžiť ako dôkazový materiál. A v budúcnosti sa na tom možno, ale iba možno zasmejem. Lebo teraz mi veľmi do smiechu nie je. Tak dobrú noc, idem spať...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
zuzanako
26. 2.febuára 2009 13:17
teraz citam ten ,,prvy diel,, a jemna skoda, ze sa ten zaciatok podoba na Dennik princeznej
Napíš svoj komentár