Ďalší prežití deň so slzamy na srdci a smútkom v očiach... Opäť ten hnusný pocit , že nikam nepatríš a nevieš kam by si sa najradšej ukrila pred všetkými tími , v ktorých tvárach vidno len predstieranú radosť a prispôsobujú sa životu . Zatiaľ čo by sa život mal prispôsobiť im...
Nevidím druhým do srdca a porpritom ani oni mne . Neviem dať najavo svoje pocity...Je to zložité. Už len pri pomyslení na to sa mi na líce vyroní slzička.
Viem , viem...asi som príliž citlivá ale niekedy som až príliž hnusne ignorantská ... Dve moje podoby ktoré sa tak podobajú a zároveň tak veľmi odlišujú. Neviem to pochopiť. Hambím sa za plač , ale bez neho mi čosi chýba....
Smútim a nemusela by som. Hľadám nový a nový dôvod...prečo... Nie je pohodlnejšie byť šťastným ? len tak plávať životom z ľahkosťou s ničím si nezaťažovať hlavu , no , proste žiť si pohodlnný život. Tak toto je to najľakšie. Zavrieť oči pre problámom , ktorý ma zožiera... TAkto to mnohý robia no janie som jedna z mnohých. A tak plač beriem ako súčasť mňa . Proste je už vo mne zakomponovaný. Túto funciu mi nainštalovali už keď som bola bábetko... Decký plač , ktorý zobúdal v noci celý dom a z ktorého mali rodičia radosť. A teraz sa to zmenilo na plač , ktorý nechce nikto vidieť a zdá sa im to smiešne.... Že dospelý neplačú.... tak to si myslím , žeje to totálna hlúposť , pretože ak chce niekto prejaviť pocity plačom tak to jednoducho urobia a netvária sa...
V mnohých sitáciach nám vidno na tvári , že potláčame túto neodmysliteľnú súčasť nášho JA. Snažíme sa hrať na dospelých a tváriť sa tak ako by sme zjedli všetkú múdrosť sveta....to však nestačí, čo nechceme povedať slovamy to za nás prezradia naše oči.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.