Odťahujem žalúzie, s nenáročnou túžbou po slnečnom dni, ale po ich odtiahnutí zisťujem,že nič také sa nekoná... len akýsi sneh,alebo skôr masa topiaceho sa snehu,ktorý nepríjemne čvachtá pod nohami.Tak toto fakt nemusím...

Moja predstava,že si konečne obujem tenisky,bola nadobro fuč.

Milujem,tie rána keď odtiahnem žalúzie a do izby mi pomaly,úžasne prenikajú slnečné lúče.Nie príliš horúce,len také čo ohrejú chlad na správnu teplotu...takéto ráno som už dávno nemala.



Ale slniečko ma napokon nesklamalo a poobede predsa len vykuklo.

Moji rodičia si vymysleli drobný výletík... boli sme v jednej dedine kde bývala moja starká a tak sme zašli aj na cintorín. A vtedy som sa tak zamyslela,že to čo máme je život,a to čo bude potom... bude len kúsok miesta na akejsi cudzej pôde

.Je to divné,ale je to tak... ani neviem prečo ma to napadlo... Ale niečo na tom bude,že si máme vážiť to čo tu máme,teraz... práve teraz,nie dookola niečo riešiť.



Potom sme šli na prechádzku cez niečo také ako lesík,aj keď ja by som to prechádzkou nenazvala pretože sme sa viezli autom... keď sme boli malí tak sme tadiaľ chodili na prechádzku a stavali sme si tam bunkre,proste staré dobré časy

Ale zrazu sami to zdalo,že to nepoznám,akási úzkosť ,že tam je zanechaný kúsok môjho detstva a ja si ho už celkom dobre nepamätám.

Zvláštne... pozerať sa na to spoza okna a predstavovať si aké to asi bolo ešte vtedy.



Neviem k čomu mal smerovať tento článok,ani neviem k čomu vlastne smeruje... a vlastne je to jedno,proste je a basta fidli

Momentálne by som mala písať akúsi básničku na slovenčinu,nuž a má byť rýmovaná a napísaná v sylabotonickom veršovom systéme...

Nuž,nehovorím,že by som nemala múzu,alebo niečo tak...len neviem písať tak ako mi niekto nadiktuje,podľa niekoho predstáv... proste náš milý pán profesor si asi myslí,že každý zoberie papier,pero a zbúcha to za pol hodiny. Ja sa s tím serinkám už od piatka a mám len prvé dva verše,ktoré sme spáchali ešte v škole s Megi

Spolieham sa že ma ešte niečo v zmysle umeleckom trafí a ja to do večera stihnem napísať.

Sedím si na pekne vyhriatej stoličke,dojedám môj geniálny čokoládový puding s višňami a na nič si nesťažujem... takto mi to vyhovuje, všetko je oukej,všetko je fajn... len škoda,že zajtrajším skorým ranným zobudením to všetko končí.

 Denník
Komentuj
Napíš svoj komentár