Mala som ju rada. Nechcem to, ja o také veci nestojím. Je to tak lepšie, keď si vytvoríte ochranný obal pred dotykmi, pohľadmi a vôňami.
Všade kde som sa pozrela, bol jej tieň. Jej značka, jej spôsob pomsty. Pamätám si, keď odchádzala. Mala stále taký ten pohľad „naozaj?“ Naozaj. Je to tak lepšie predo mnou sa musíš chrániť. Nemôžeš len tak so mnou splývať. Ovládne ťa to tak, ako tých pred tebou. Je to proste trest, je to škaredý dar, je to stigma do duše, ktorú nevidno.
Chytila si ma za ruky a ťahala ku kreslu. Nikdy som sa ti nebránil, ako by som aj mohla? Tvoje bozky boli ako magnet na vzrušenie, boli ako také malé orgazmy, bol to chtíč, ktorý nás dve viedol.
Uprostred toho všetkého krásneho, toho perverzného kolotoča, som časom prestala cítiť. Zabudla som, nevidela a prehliadala. Bola to len hra. Hra, ktorej som ja určovala pravidlá.
Pozerala som sa ako tma pohlcuje slnečné lúče. Dravo, bez ospravedlnenia, bez pýtania. Pozerala som sa ako moja chorá láska pohlcuje tvoje bytie. Ako môj rozdvojený život ničí moje skutočné Ja.
Ako od zadu naberá všetko bohom nechránené. Ako si berie tvoje telo ako líže všetko to krásne a zanecháva za sebov sliz čiernej. A keď bol koniec, bola si celá čierna, horúca, rozdýchaná, slabá, tak slabá sa mi ubrániť.
A tak teraz stojíš, aby si musela odísť. Už ťa nepotrebujem, nechcem, vypadni, choď.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár