Ale teraz vážne. Minule som rozmýšľala nad depresiami. Viete tie také jednodňové depky. Ráno vstanete a cítite sa zle. A hneď nariekate že máte depresiu. A presne to ma tak irituje. Depresia tá ozajstná je vážna choroba. Je to ako keby ste kričali mám rakovinu ale len na dva dni. Ale to som zas mimo témy.
Včera som započula v návštevnej miestnosti rozhovor, medzi mojou spolubývajúcou a jej rodičmi.
„No tak Lenka vydrž to tu ešte pár dní a budeš zdravá, veď vieš, že ťa máme radi.“
„Áno mami.“
Nemajú ani potuchy prečo vlastne Lenka robila tie veci, ktoré robila. Myslím, že ani pán doktor Murinský to vážne nevie. Človek sa naučí v živote manipulovať s každým. Tak ako on manipuloval so mnou. A to sme zas pri láske, ten mor ľudského rodu. Pripraví vás o rozum. Aj Lenka je tu kvôli láske. Aj ten chalan z dvadsaťpäťky a jeho spolubývajúci. Vlastne celé oddelenie. Proste sme obeťami, nad nami sa veľmo vybúrila. Keď milovať tak poriadne.
Chalan z dvadsaťpäťky je tu už dlhšie. Je to čudák. S nikým sa nerozpráva. Je len vo svojej izbe. Občas počuť krik, plač. Lenka vravela, že jeho dievča zomrelo, keď čakali spolu dieťa. Vlastne to dieťa ju zabilo. A on ju tak miloval, že chcel ísť za ňou. Len mu to nedovolili a teraz je tu.
Lenka je tu zas preto lebo ju znásilnil jeden úchylák. Dal jej do pitia KO kvapky a potom na byte robil všelijaké tie odpornosti. Bol to on, ten starý dedo, ktorý jej vypisoval tie zamilované listy. Vidíte zase láska ubližuje. Keď ju máte ste stratení a keď ju nemáte ste stratení.
Je nás tu naozaj veľa. Je tu aj taká staršia pani, ktorú údajne chodil navštevovať jej mŕtvy manžel a vravel jej o budúcnosti. Nútil ju chodiť v noci po strede cesty v pyžame.
A som tu ja. A prečo lebo som milovala tak veľmi, tak, až mi z toho preskočilo. Nezvládla som jeho, jeho pletky so ženami, jeho lásku, nezvládla som to ako ju vyjadroval. Pamätám si raz, keď prišiel domov v opitom stave aj s dákymi jeho kamarátmi. Vytiahol ma z postele navrieskal na mňa, že nech si dám dáke šminky na tvár, lebo vyzerám hrozne a nech sa starám o návštevu. Potom nezabudol mi ešte dať jeho láskyplnú facku to tak prevetívne, aby som vedela ako ma miluje.
No a raz som sa tomu vzoprela a rezla som si žili, aby som ten jeho jed vypustila zo mňa von. A tak som tu.
Sestričky sú tu milé, naozaj. Však sa o ne moja sestra stará, vždy im donesie dáke čokolády a fľaše vína a pánovi doktorovi zalepenú obálku.
Chcela by som aj ísť domov ale bojím sa. Bojím sa ľudí, priateľov, nepriateľov ich pohľadom. Bojím sa tejto spoločnosti, lebo tí čo vedia sú aj jeho kamaráti. Bojím sa ísť vonku, lebo všade striehne ona tá choroba, tá pliaga, ktorá ma tu dostala, láska. A ja sa bojím, že pre mňa má zas pripravenú tú skazenú verziu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár