Sadla si na stoličku v kuchyni. Mala na sebe to otrasné tričko, do ktorého by sa aj veľryba vtrepala. Neznášal som ho, tak isto ako som neznášal to jej gánenie po mne hneď zrána. Nalial som jej kávu do hrnčeka. Znenazdajky vyčarovala úsmev, ktorý som si nevedel vysvetliť. Zmätene som pokrútil hlavou. Vliala horúci nápoj do seba a odpochodovala do kúpeľne. Za dobrú hodinu odtiaľ vyliezla.
Bola zmachlená ako Picassov obraz. Na hlave mala niečo také, ako zmes pudla a maliarskej štetky. Ešte stále v tom otrasnom tričku. Vbehla do spálne a začala vyhadzovať veci zo šatníka. Keď konečne nasla to čo chcela, záplava jej handier bola už v polke bytu. Nevychádzal som z úžasu. Stále som čakal, že mi povie, čo má v pláne. Aspoň slovíčko. Nič. Vyobliekaná ako slečna z ulice, neprestávajúc sa usmievať, len pobehovala, niečo si frflala pre seba a pritom sa chichúňala.
Preskočilo jej. Určite jej šibe, skonštatoval som. To má určite vďaka toľkému make upu. Určite je miešaný z dákej drogy, o ktorej ešte nikto nepočul. Teraz sa cez jej pokožku dostala do mozgu a núti ju ma ignorovať. Tak to bude, upokojoval som sa.
Zrazu sa postavila predo mňa. Dala pózu. Našpúlila pery a divne sa zatvárila. Otočila sa okolo svojej osi. Asi chcela počuť dáky kompliment na svoj výzor, ale ja som mal v hlve stále tie predstavy, ako jej tie anfetamíny rozožierajú pokožku a neskôr aj mozgovú kôru.
Pritúlila sa ku mne. Smrkla na prázdno. Pošúchala sa po nose.
„Už musím ísť.“ Zachechtala sa. A odtancovala z bytu preč.
Hm fajn, že sa unúvala mi povedať, kde vlastne šla.
Ale to ja už poznám. Určite išla za tým Pokriveným, ktorý jej naplní nos bielym práškom až do prasknutia. Môže potom fungovať ako posýpacia služba, dávkovanie pre celé mesto.
A ako protislužbu mu ona určite zas niečo nasľubuje.
Stop.
Nechcel som už na to myslieť. V podstate mi nie je ona nič dlžná, ani ja jej. Nie sme spolu, len bývame v jednom byte. Kým si nenájde dačo iné. Tentokrát som ale mal nutkanie ju ísť sledovať. Niečo tu nesedelo. So stovoltovým švihom som sa rozbehol smerom, ktorým asi mohla ísť. Netrvalo dlho a uvidel som ju ako stojí na kraji cesty a rozpráva sa s dákym chlapíkom. Kto to sakra je? Usmievala sa. Lenže tentokrát si myslím, že už mala sánku riadnu seknutú z toľkého speedu.
Čo tu vlastne robím vonku? Šibe už aj mne? Nech si robí čo chce. Vždy to robila, či sme boli spolu alebo neboli. Vždy tam niekde v pozadí boli jej chlapi, jej kamaráti, jej šukači. A ona bola vždy nadržaná nymfomanka. Vedľajšie účinky jej pomotanej psychiky. V podstate, takýmto spôsobom vždy dostala, čo chcela.
Ešte chvíľku som tam stál a pozoroval. Sledovala som ako jej ramienko z trička, akože náhodne skĺzlo dole a on ako najväčší gentleman jej ho napravil bez postranných úmyslov.
Sralo ma to. Nech to už bolo medzi nami akokoľvek, mal som ju rád....a potom sa pohli tam. Tam, niekde, kde mu ona spraví dobre a on jej nasľubuje kariéru modelky a princeznej.
Otočil som sa na odchod. Nemohol som tomu zabrániť. Už len čakať, kedy sa vráti, zas zničená na dojazdoch vynervovaná a totálne zrujnovaná.
Už mi zostávajú len dve možnosti. Buď ju poviažem, zabalím do balíka a pošlem cez UPC rovno na prtotidrogové, alebo ju budem musieť zamknúť v pivnici a púšťať jej všelijaké nahrávky a určite jej pustím film Twilight nech trochu trpí. Budem čakať. Kým nebude kričať, že už taká nikdy nebude a že miluje len mňa a že sa vzdá všetkých svojich handier a šminiek. A že bude prať a žehliť a pripravovať sa na to, ako budeme mať spolu deti.
Sedel som v obývačke a živil svoju myseľ predstavami, akoby to mohlo fungovať. A čakal a čakal...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
sisel
17. 1.januára 2013 13:27
Silný blog....
Napíš svoj komentár