Nepriznávame sa k tomu, čo prežívame.
Možno preto, lebo sa hanbíme alebo preto, lebo nechceme tým zaťažovať ľudí.
Ja som našla svoju bútlavú vŕbu v písaní.
Neviem prečo táto forma mi pomáha. Môžem svoj problém povedať hocikomu, nič mi tak nepomôže ako keď sa z neho "vypíšem".
A prečo vlastne malina ?!
Možno sa v tomto niekto nájde. Obzvlášť ženy. Sme emocionálne a to je prirodzené. Muži sú realisti. Ako príde tak aj odíde.
Ja mám na srdci mnoho rán. Väčšina je od chalanov.
Zažívame lásku z ktorej sa nevieme po rozchode dostať. Nežereme - nie preto, že chcem schudnúť, ale preto, lebo nám to žalúdok nedovolí. Ja osobne ho mám ako zoschnutú slivku už 5. týždeň. Nespala som poriadne už mesiac. Všade kam sa pozriem, vidím jeho. Je naivné myslieť si, že on ma ešte miluje.
Je naivné dúfať, že budeme ešte niekedy spolu. Ja sa nehrám na niekoho kým niesom. Úprimne si priznávam, že som urobila chybu. A úprimne hovorím, že ma to naozaj bolí. Chyba bola pustiť si správnu osobu k srdcu. Táto správna osoba urobila nesprávne rozhodnutie. Namiesto toho, aby trpel on, trápim sa ja. A tak sa pýtam samej seba, prečo to tak strašne bolí. Prečo neraz padnem v slzách na zem a nevládzem vstať. Prečo ma zlomil niekto, koho som si "vymodlila".
Vždy dostanem len jednoduchú odpoveď. LEBO.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár