Mala som asi 5 rokov, bývali sme v malom 3-izbovom byte a ja som sa cítila šťastná. Lietala som po tých pár štvorcových metroch a užívala si svoj vek. Zašla som do kuchyne, kde práve ocino lúpal manadrinku. Zavesila som sa mu zo zadu na chrbát a silno ho objala. Vtedy môj ocino neudržal rovnováhu a spadol do zadu. Stihla som sa uhnúť, no on spadol na zem. Strašne som plakala.
Odvtedy sa ocinovi horšilo. Pracoval ako montážník a pokladal podlahy. Bolel ho veľmi chrbát a ja som si myslela, že to kvôli tej mandarinke. Ocino odišiel na liečenie. Vrátil sa po týždni a my sme mu nakreslili veliký nápis Vitaj doma. Potom chodil na liečenia stále. Pravidelne raz, dva krát do roka a ja som stále nenávidela deň, kedy šúpal mandarinku.
Neskôr sme sa presťahovali. Mala som 8 rokov a šla konečne do školy. Ocino chodil už trošku prihrbený a mne sa zato deti smiali. Hovorili na neho škaredo. Najčastejšie ho prirovnávali ku poskokovi z rozprávky Zvonár matky božej, myslím že sa volal Quido.
Utekala som vždy v slziach domov, pretože som si myslela, že je to moja chyba. Jedného dňa ma mamina našla ako plačem. Vysvetlila som jej, že kvôli mandarinke. .... Mňa však čakalo niečo horšie čo mi povedala. " Ocino je chorý ".
Nechápala som. Takáto vec sa nedá vysvetliť malej školáčke. Všetko fungovalo ďalej....
Pretvárka.... stále. Až keď som mala 16 rokov som pochopila čo je vo veci. Ocino má stále bolesti. Trpí Bechterevovou chorobou. 5. - čiže najhorším stupňom. Musím byť silná. Viem, kde je moje miesto. Som oporou mojej úžasnej mamine a ocinovi tiež. Neprejde deň, kedy by nepocítili, že ich ľubim.
Potom som sa musela zmieriť s pravdou. Lepšie to nebude. V tomto štádiu sa dejú veľmi nepríjemné veci. Vraj sa mám pripraviť.
Prednedávnom som mala 18. Robím si autoškolu a za pár dní ma čakajú skúšky z nej. Včera som sa vracala z prednášky, otvorila dvere a vystrašená mamina mi oznámila, že nech idem okamžite dole pred barák, pretože príde sanitka.
Nevedela som čo sa stalo, nevedela som v skratke nič. Len som si zobrala cigarety a priateľ, ktorý u nás spal, mi povedal, že ocino spadol na ľade.
Prišla som pred barák a zosypala sa na zem. Plakala som, triaslo so mnou a pogrcala som sa. Fajčila som tretiu cigaretu keď prišla sanitka. Boli veľmi milý, hovorili, že to také zlé nie je.
To však nevedeli, že ocino sa nemôže ani pohnúť z postele. Keď vchádzali do bytu, tak som mala sto chutí im povedať, že nech sa kurva vyzujú, lebo som včera vytierala všade podlahy, radšej som si to len myslela. Priateľ ma zobral do izby a utieral slzy. Tá chvíla bola nekonečná. Počula som ako môj ocino hovorí, že ho to bolí. Potom prišla mamina za mnou a povedala, že idem dole, čakať hasičov.
Nevedela som, ako ho chcú tí chlapi doviezť do nemocnice, keďže bývame na 5 poschodí. Nakoniec sa ocino v bolestiach postavil.
Keď odišli, ostala som s priateľom sama. Našla som zostatok injekcie, krv na posteli a všade zima.
Po pár hodinách sa vrátila mamina s ockom. Nechápala som čo tú ocino robí, pretože som si myslela, že ho nechajú v nemocnici na pozorovanie.
Mamina mi povedala, že naša nemocnica by nezachránila ocka ani keby tam umieral. Dali mu len Aulin a poslal ho domov. Medzi tým ešte stihli stratiť jeho kartičku poistenca. Naša nemocnica je mäsiarstvo.
Čakala nás ťažká noc. Musela som byť stále v strehu, pretože som sa bála, že sa ocinovi niečo stane. Doteraz nemôže ani poriadne sedieť.
Keby sa toto stalo mladšiemu človeku, prežil by to ľahšie. Keď sa to stane staršiemu, môžu ostať následky. Keď sa to stane človekovi, ktorý má Bechtereva a doktori mu nepomôžu, verte mi, že radšej by chcel umrieť. Neprajem to nikomu zažiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
22. 12.decembra 2014 21:52
velmi ma mrzi, ze toto vsetko musite prezivat zarovne je ale naozaj pekne, ako to celu vasu rodinu posilnilo, zocelilo a ako pekne drzite spolu
Napíš svoj komentár