Sedela v skrini. Netradičné miesto na to, že bol vonku krásny slnečný deň. Celá sa však triasla, rukami si objímala kolená a usedavo plakala.
Kroky sa začali približovať. Prestala vzlykať a zatajila dych, aby nebolo nič počuť. Priložila oko k malej škáre, cez ktorú presvitalo svetlo a sledovala, čo sa deje. Všade bolo ticho. Odrazu sa postava, ktorú dôverne poznala, vybrala von z miestnosti, nadávajúc a kričiac jej meno, hľadať ďalej.
Zostala sedieť v tme. Bála sa vychádzať, mala strach už len z jej slov, nie ešte z toho, ako jej vedela ublížiť. Musela tam sedieť naozaj dlho, pretože keď sa odvážila odsunúť dvere šatníka, vonku bola tma.
Išla iba po špičkách, v rukách zvierala plyšového macíka, no aj tak si ju všimla. To, čo sa dialo potom, zostalo za dverami detskej izby.
Na druhý deň, bolo treba ísť do školy. Dala si dlhé tričko s levíkom, ktoré nosila aby zakryla modriny, a odmietala si ho obliecť v iné dni, pretože jej pripomínalo bolesť. Mala iba 7, ale ani zďaleka nebola to veselé dieťa, ako jej rovesníci.
___________________________________________________________________________
Čas plynul... Hovorí sa, že si zvykneme na všetko. Vraj ak prežijeme určité veci, staneme sa silnejšími. Možno. S podkopaným sebavedomím od urážok, bolesťou, zničenou psychikou, ale dovolíme si o sebe tvrdiť, že keď sme vydržali toto, ostatné nás len tak nezlomí.
Mala 13. Posledné mesiace v noci nespala, namiesto snov sledovala slzy, ktoré sa vpíjali do vankúša. Všetci máme svoje túžby. Jej sa v hlave prehrávala dookola iba jedna – odísť. Ďaleko, nenávratne, preč odtiaľto, kde mala vytvorených toľko spomienok.
___________________________________________________________________________
Zabuchla za sebou dvere, utekala, nevediac kam, nohy automaticky vykonávali naučený pohyb. Bolo by to ako iné dni, keď chodievala behať do prírody, len s malým rozdielom. Slzy si naučene stierala rukou, nesústrediac sa na pohľady okolia, v tejto situácii bola už toľko krát, že jej to bolo úplne jedno. Od splnenia sna ju však stále delí 11 mesiacov.
Prudko zastala, musela chytiť dych. Hneď ako sa jej to podarilo, rozplakala sa ešte viac.
Sľúbila sama sebe už niekoľko krát, že nedovolí, aby ju to položilo. To sa ani nestalo. Zakaždým vstala a išla, napriek tej jedinej osobe, ktorá jej nepovolila žiť tak, ako by si to zaslúžila.
Vytvorila si okolo seba obranný štít, ktorý ju k nej nepustil, nedovoloval jej zničiť to posledné čo z nej zostalo. Krúžil okolo nej ako lev, pripravený zaútočiť aby obránil to čo bolo vo vnútri – dušu.
___________________________________________________________________________
Ďakujem ti.
Za to, čo sa so mňa stalo. Za to, že ma toto všetko posunulo ďalej.
Dlžím ti veľa. A ja ti to aj vrátim. Raz.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.