„Počkaj ma v aute,“ bolo posledné čo počula, keď doň nasadala. Striaslo ju od zimy, potiahla si bundu nižšie a čakala. Svetlomety auta spočívali na postave, ktorá sa stále vzďaľovala, až ju nakoniec pohltila tma.
Naladila frekvenciu obľúbeného rádia.
„Prepáč, že si toľko čakala,“ prerušil hudbu, jej pozornosť si však nezískal, ďalej sledovala ničotu noci. Keby sa jej radšej ospravedlnil za veci, ktoré by ho skutočne mali mrzieť. Naštartoval.
Auto ladne opustilo parkovacie miesto a postupne zrýchľovalo s prísľubom blížiacej sa cesty. Ručička tachometra sa posúvala vyššie, jej to však nevadilo, bola zvyknutá a dôverovala mu. V tomto. Ulice boli prázdne, iba oni dvaja a prázdno. Aj medzi nimi bolo. Vyhovovalo jej to. Svetlá lámp sa iba mihali okolo nej, nestíhala ich zaregistrovať. Privrela oči.
Zobudila sa na to, ako ju nesie von z auta dnu, trochu sa rozhliadla a poprosila ho, aby ju položil. Trochu sa zatackala, tak ju podoprel a ťahal ju k sebe domov. Neskôr po schodišti hore. A potom do svojej izby.
Unavene ležal a spokojne sa usmieval. Ona sedela na opačnej strane postele. Tvárila sa, že si ho nevšíma.
Cítila sa znechutene.
Z neho? Kdeže. Zo seba.
„Slečna, no tak, neriešme toto zakaždým.“
Zvláštne, akým sebedeštrukčným spôsobom mala ona potrebu spraviť rovnakú chybu znova a znova, bez toho aby sa pri rozhodovaní vôbec na chvíľku zamyslela, čo si tým spôsobí.
Potrebovala cítiť, že ju niekto má rád a potrebuje ju. Nahrádzala si to chvíľkovými citmi, ktoré boli aj tak falošné. Trvali iba krátko a za moment sa vyparili, akoby ani nikdy neexistovali.
On ju robil šťastnou. Na chvíľku. Ale predsa!
Podišiel k nej a chytil ju za ruku. V pozadí im hrala hudba.
Povedz mi, že ma chceš, povedz mi, že ma potrebuješ...
„Slečna, povedz mi že.....“
A ona spravila po tisíci krát tú istú chybu.
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
kokosovyorech
12. 10.októbra 2013 20:44
mega dobré to je :3 baví ma čitať to stále
Napíš svoj komentár