Exkurzia: Death Camp

Death camp - Osvienčim – Auschwitz

Poloha: 50 km západne od Krakova
Založenie:
• Auschwitz I – apríl 1940 (hlavný tábor celého komplexu)
• Auschwitz II- Birkenau - 1941(centrum vyhladzovania najmä židovského obyvateľstva)
• Auschwitz III v Monowiciach- 1942 (hlavne pre potreby koncernu Farbenindustria)
Zrušený: január 1945

"Kill without pity or mercy all men, women, and children of Polish descent or language. Only in this way can we obtain the living space we need."
"When I came to power, I did not want the concentration camps to become old age pensioner's homes, but instruments of terror."
- Adolf Hitler

Ani hrozivé štatistiky, svedectvá, tvrdenia ani knihy či filmy nám nikdy dostatočne nepriblížia to, čo sa naozaj dialo.
Do koncentračného tábora Auschwitz pred rokmi vstúpili milióny ľudí, o ich osude bolo už dávno rozhodnuté. Práve tu prebiehalo mučenie, masové vyvražďovanie židov, rómov, homosexuálov, telesne či duševne postihnutých, politickí odporcov nacizmu a členov z radov komunizmu, anarchizmu či demokracie.

Let us remember that we are on the site of the most gigantic cemetery in the world, a cemetery where there are no graves, no stones, but where the ashes of more than one million people lie."
-Waldemar Dabrowski, opening the Auschwitz ceremony

Predpokladaný počet mŕtvych v Auschwitz je 1,1 – 1,5 milióna (1,1 miliónov židov, 75 000 Poliakov, 19 000 Rómov)
Za dobu od založenia až po likvidáciu tábora sa pokúsilo o útek celkom 802 osôb (757 mužov a 45 žien)
 144 útekov bolo úspešných (a väčšine sa taktiež podarilo prežiť vojnu)
 327 útekov bolo neúspešných (chytení počas alebo po úteku)
 331 útekov o ktorých nie sú žiadne ďalšie informácie
Z hlavného táboru Auschwitz 1 bol útek nemožný, ani jednému väzňovi sa sen o slobode nesplnil. Takto pozitívne privítal prvých väzňov v Osvienčime prvý veliteľ:

"Neprišli ste sem do sanatória, ale do nemeckého koncentračného tábora a z neho existuje len jedna cesta - cez komín. Komu sa to nepáči, môže ísť rovno na drôty..."
-Karl Fritzsch

Zo Slovenska boli deportácie vykonané v troch etapách.
1. Marec až apríl 1942, práceschopní muži a ženy slobodní, bez rodinných príslušníkov vo veku 16 až 35 rokov. Počet asi 17 000 osôb.
2. Apríl až august 1942, rodiny a rodinní príslušníci z prvých transportov v počte asi 35 000 osôb.
3. September až október 1944, slovenské rodiny po Slovenskom národnom povstaní. Asi 13 692 osôb.

Deportačné strediská boli zriadené v týchto mestách:
• Žilina - počet odtransportovaných osôb 12 702.
• Košice - počet odtransportovaných osôb 12 000.
• Sereď - počet odtransportovaných osôb 9 021.
• Dunajská Streda - počet odtransportovaných osôb 8 000.
• Komárno - počet odtransportovaných osôb 8 000.
• Nové Zámky - počet odtransportovaných osôb 7 000.
• Levice - počet odtransportovaných osôb 4 000.
• Poprad - počet odtransportovaných osôb 3 000.
• Bratislava - počet odtransportovaných osôb 1 969.

Celkom bolo deportovaných 65 692 osôb. Podľa údajov repatriačných úradov sa z nich vrátilo v roku 1945 celkom 348 osôb.



"This is the biggest cemetery for Jews, Poles, Roma and Sinti. It must tell us that we have to come back here again and again. We must keep the memory of the worst crime in human history alive for those who were born later."
-Horst Koehler

Najviac obetí zahynulo v plynových komorách po vdýchnutí cyklónu B, ktorý bol prinášaný v sanitárnych vozidlách v ohromnom množstve. No mnoho obetí neprežilo náročnú, vyčerpávajúcu cestu ktorá mohla trvať aj niekoľko dní, v akomkoľvek počasí v neľudských podmienkach.
O tých sa však nemôže hovoriť kedykoľvek keď sa spomenie koncentračný tábor, ktorý bol celý postavený na irónii, krutosti a ponižovaní.

Blok číslo 10. Nemocničný blok, miesto, kde sa konali tie najhoršie „operácie“. Pokusy v sterilizácii a umelom oplodňovaní, na asi 350 mladých ženách. Josef Mengele, alebo “Angel of Death”, bol zaujatý skúmaním identických dvojčiat na ktorých uskutočňoval kruté experimenty končiace smrťou.

Blok číslo 11 bol väzenským blokom, kde 100% rozsudkov bola smrť. Pivnice nám dnes odhaľujú cely najväčšieho utrpenia ako napríklad hladomorňa a cely na státie. Tie mali 1 meter štvorcový, boli úplne zabetónované a vchádzalo sa do nich zo spodu. Vzduch vnikal malinkým otvorom, ktorý 4ria väzni za noc vydýchali a umreli udusením.



Nebola to prvá návšteva, ani nie prvý krát počuté hrozivé spomienky dejín. No napriek tomu, alebo kvôli tomu, Osvienčim vo mne opäť zanechal mnoho nezodpovedaných otázok, pocitov a celkového chaosu.
Pochmúrne počasie, vstupujeme do vstupnej haly, nik nevie ako sa má tváriť, čo čakať.
Prvý krok na krvou zaliatu zem, tvrdenú ľudským popolom, nesúcu utrpenie bezbranných ľudí, ktorý sa previnili svojimi základnými ľudskými právami. Prvý pohľad na spleť ostnatých drôtov, ktorými kedysi prúdil smrtiaci prúd.
Nad našimi hlavami sa týči ironický nadpis: „ARBEIT MACH FREI“. Väzni mali možnosť tento nadpis vidieť za rezkého pochodu v rytme kapely ráno, pri odchode do práce a večer, zmorení no predsa za poklusu.

Vchádzali sme do blokov, neviem presné čísla, ba dokonca ani koľko ich bolo. Myseľ bola v šoku. Sklady plné osobných vecí ktoré Nemci nestihli zlikvidovať má teraz možnosť vidieť i obyčajný návštevník. Tony vlasov, z ktorých tkali látku a potom ju predávali, haldy topánok, zubných kefiek, okuliarov, protéz, napokon kufre kedysi obsahujúce možno celý majetok, spomienky, označené aby sa majiteľom nestratili.... teraz ležali opustené za sklom.

Chodby pokryté fotografiami, z čias keď sa ešte väzni evidovali, ich dátum príchodu a odchodu. Rozdiel bol minimálny, niekedy len pár dní, týždňov. Ich uprené pohľady neznačili nič iné ako utrpenie, strach, hrôzu, smrť.
Nádvorie medzi blokmi 10 a 11. Nič nepredstavuje väčšiu hrôzu. Zamurované okná všade, navôkol múr, pred nami betónová stena plná dier. Každá z nich má na svedomí ľudský život. Uctili sme si pamiatku, v tom okamihu sa nedá myslieť už na nič. V žilách prúdi ľad, keď vstúpime do pivníc a kráčame popri stenách, dverách do ktorých sú nechtami niekoľko centimetrov vryté útrapy netúžim po ničom inom len utiecť, utiecť čo najďalej.
Plynová komora, krematórium.... miesta na ktoré slová nestačia.
Nastupujeme do autobusu aby sme sa premiestnili do druhého tábora, keďže Auschwitz 1 nedokázal prijať a vyhúbiť dostatočné množstvo ľudí.
Nielen hmla znemožňovala pohľad na celý tábor. Komíny zhorených drevených budóv siahali do nekonečnej diaľky. Tu sa nachádzali hlavné krematória, plynové komory, tu zahynulo to ohromné množstvo ľudí. Pri tom pohľade sa mi zdá smrť vykúpením.
Vstúpili sme do jedného obrovského bloku. Ešte nepršalo. No bola hustá hmla. Naobliekaní, trasieme sa od zimy. Medzi strechou a strenou bola asi 10cm široká medzera, z dola taktiež. Myši sa tu mali určite lepšie ako ľudia. Neviem si predstaviť ideálnejšie miesto a podmienky pre šírenie chorôb, pre smrť.

Teraz sa už naša exkurzia končila. Sadli sme si do autobusu. Put sebazáchovy nám kázal čo najrýchlejšie zabudnúť, myslieť na iné. Zabudnúť sa nedá, nemôže, nikdy, ale po niekoľkých hodinách sa myseľ vyprázdnila. Aspoň na nejaký čas. Spomienky sa však vracajú neustále.

 Úvaha

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu