„To neni môj problém,“ ozvala sa jej sestra.
Pozrela sa na hodinky, bolo už trištvrte. Opláchla si tvár v kuchynskom dreze, očesala otcovým hrebeňom zo spálne, namiesto pasty jej dodala svieži dych žuvačka.
Akurát sa obúvala, keď sestra vyšla zo sprchy, s turbanom na hlave.
„Ty máš toľko času?“ začudovala sa. V škole má byť presne vtedy, kedy aj ona.
Opäť bez odpovede.
Pohľadom zablúdila na stenu. Namiesto obrazu, ktorý pred pár týždňami namaľovala mame k narodeninám, visela v ráme akási iná kresba. Hodila na sestru škaredý pohľad.
„To ty? Prečo si mi to zvesila?“
„Tak. Toto je krajšie. Každý kreslí krajšie ako ty, Natala,“ odvrkla jej sestra. Nemala na ňu náladu. A hlavne čas. Zabuchla za sebou dverami a namiesto privolania výťahu sa rozbehla dolu schodmi.
Keď vyšla von z domu, hneď pochopila, prečo mala sestra toľko času. Pred ich vchodom stál chlapec v koženej bunde, vlasy úplne nakrátko, opretý o staršiu červenú audinu. Že by mala ďalšieho chalana? Soplaňa.
Natáliina sestra bola mladšia o dva roky. Akurát končila prvý ročník. Veľmi sa na seba podobali, no Natália zdedila po otcovi viac Rómskych čŕt, ako mladšia sestra. Mala hustejšie a tmavšie vlasy, snedšiu pleť. Povahovo však boli dosť odlišné, Natália bola odjakživa menej priebojná, sestra si zvykla veci vydupať.
Tesne pred školou Natálii zavibroval mobil.
Chvíľku jej trvalo, kým ho vylovila z tesného vrecka riflí a hneď si našla správu.
Bola od Adama.
Prid mi prosim pomoct s Luckou, nezvladam to.
Nič bližšie sa zo správy nedozvedela, no vedela si domyslieť, o čo ide.
Bez váhania sa otočila na päte a zakričala za spolužiakom: “Keby niečo, dnes som tu nebola, hej?”
Ráznym krokom sa vybrala na zastávku, kľučkujúc pomedzi decká, ktoré sa hrnuli opačným smerom ako ona. Na jej šťastie akurát prichádzal autobus, ktorý potrebovala. Vystúpilo z neho asi desať školákov, ostal poloprázdny. Vybrala si sedadlo pre jedného,zložila si veci a odpísala Adamovi: Za 20 minut som u teba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár