The False Truth

Kapitola druhá

Ťažká úloha


Posledný pohľad do zrkadla. Minula som asi polku maminho make-upu aby som si zakryla tie kruhy pod očami. Už dva dni som nespala, zjedla som asi polku suchej žemle a nikam som z domu nevychádzala. O pol hodinu sa máme stretnúť. Už niečo tuší. V telefóne mal taký čudný hlas. Vie, že sa niečo deje. Bolo mi zle. Psychicky aj telesne. Ale musím to urobiť. Naozaj musím ? pýtala som sa v duchu. Táto otázka ma prenasledovala celú cestu.

Už tam bol. Meškala som päť minút. Keď ma zbadal, usmial sa a išiel mi oproti. „Ahoj láska“ a dal mi pusu. Vychutnávala som si tých pár sekúnd. Jeho sladké pery, jazyk.... „Opäť meškáš. Sľúbila si mi, že sa polepšíš,“ povedal mi s úsmevom. „Veď hej...“ odvetila som mysliac na to, že už to asi nebudem môcť splniť. „kam pôjdeme?“ opýtal sa , aby prerušil ticho. „Vlastne som ti chcela len niečo povedať..“ začala som pomaly. „Počúvam“ povedal mi netrpezlivo, keď som stíchla.
„Ja..už...“ musela som odvrátiť od neho pohľad. „ Už to nie je také, ako predtým“ povedala som jedným dychom. Jeho oči vyzrádzali prekvapenie.„Nechápem...čo nie je také ako predtým ? „Všetko“ nevedela som čo povedať. Zdalo sa mi to smiešne. Všetko klapalo, boli sme spolu šťastní. A ja mu teraz poviem toto. „Luci , povedz mi prosím ťa pravdu. Musím vedieť čo sa deje. Budem sa snažiť, aby si bola šťastná. Nechcem ťa stratiť.“ Vždy vedel kedy klamem. Až príliš dobre ma pozná. „Nechaj ma tak“ skríkla som a bežala preč.

Doteraz nechápem kde sa vo mne nabralo toľko sily. Cez prázdniny som sa iba pofľakovala po meste s kamošmi a Ivom.. chodila som s Ivom do kina.. alebo som sa len tak doma váľala ..s Ivom....nevedela som si predstaviť tú prázdnotu bez neho. Bežala som dobrú pol hodinu, nevšímajúc si autá ani ľudí. Iba raz som sa obzrela za seba a zbadala som fučiaceho Iva, ako za mnou beží. Potom už na mňa iba kričal, ale aj jeho hlas postupne zanikol. Precitla som až keď som bola v sade Janka kráľa. Celá zadychčaná a unavená som sa zvalila do trávy. Napísala som mu sms-ku :“ prepáč mi dnešok, ale hovorila som ti pravdu. nechcem ťa zraniť , ale asi to inak nejde. neurobil si nič zlé, nechcem aby si si niečo vyčítal. proste to tak je. nevolaj mi, bude lepšie, ak sa nebudeme vídať.“ Odpoveď mi prišla hneď : „to má byť rozchod ? netuším čo to do teba vošlo, ale ako chceš. Sklamala si ma.“ Ako strašne to bolelo. No každá bolesť raz prejde ..hovorí sa to..

Asi o týždeň sme sa stretli znovu. Náhodou. V Tescu . Kupoval pomaranče. Ja banány. Iba sme sa na seba pozerali. Zdal sa mi chudší. A mal pokrčenú košeľu. Nakoniec ma pozdravil. Ja som zo seba vyjachtala slabé: „ a- a - ahoj“. Potom sa ma spýtal, či som si to nerozmyslela. „ pochop ma, prosím ..bude to tak lepšie..“ potom odišiel. Zabudol pomaranče. Keď sa po ne vrátil, ja som ešte stále držala prázdny sáčok a mala neprítomný pohľad. Vedela som, že trpí, ale nevedela som, čo robiť. Ľutovala som jeho aj seba. Už sa mi neprihovoril, iba mlčky odišiel.

O hodinu neskôr som už načínala druhú fľašu vodky. Bola som sama doma. Z cédečka mi spieval Nazareth- love hurts a potom nasledovala bonnie tyler, ktorá hovorila o total eclipse of the heart. Bolesť pomaly ustupovala. Zmocňoval sa ma pocit ľahkosti. Potom som zaspala.
Zobudila som sa o tretej ráno. Všetci už spali. Posadila som sa na posteli a potom som bežala na wc. Hodila som šabľu. Dvakrát.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu