The False Truth

Kapitola piata

Karty sa rúcajú

Zákon schválnosti znie: neteš sa , aj tak ti nič nevyjde. Ale všetko po poriadku. Naozaj sa začalo všetko zlepšovať. Darilo sa mi. Opäť som začala chodiť von a ešte som sa aj výborne učila. Cítila som, že mojim rodičom odľahlo. Zdalo sa mi, akoby predtým za ten mesiac ostarli o desať rokov. Ale teraz sa opäť usmievali. A ja som sa tešila s nimi. Zoznámila som sa dokonca aj s jedným chalanom. Volal sa Majo. Nechcem podozrievať, ale myslím že to bola práca mojej psychologičky. Aj on totiž prešiel jej rukami. Bol vážne milý. Dalo sa s ním o všetkom porozprávať a aj dobre vyzeral. Vlastne sme sa stali nerozlučnou dvojicou. Boli sme skvelý kamaráti. Ale IBA kamaráti. Ako sa mi neskôr sám priznal, zaľúbil sa do mňa až po uši. Ale ja som k nemu nič viac necítila. Aj keď som sa snažila, lebo som nechcela sklamať ďalšieho človeka, ale nešlo to. Viem, že o to sa snažila aj psychologička, aby som si našla niekoho iného a zistila, že na svete nie je len jeden človek.. ale nevyberiete si. Láske sa nedá rozkázať. No dôležité je, že Majove priznanie nakoniec náš vzťah neovplyvnilo a tak som nestratila ďalšiu osobu v mojom živote a to bol ďalší krok mojej terapie. Myslím , že Ivo si myslel, že s ním chodím. A neskôr sa to potvrdilo. Nechcela som, aby si to myslel. Raz ma Majo čakal pred školou s ružou. Zbožňujem ruže. A on mi ich doniesol sedem. Vraj verí na šťastné čísla. Urobil mi veľkú radosť a tak som ho odmenila vrúcnym objatím a pusinkou na líce. Ivo išiel práve okolo.
Nie som si celkom istá, či si to náhodou iba nenahováram, ale zdalo sa mi, že v jeho očiach vidím prinajmenšom smútok. Mrzelo ma to a zrazu som mala chuť rozbehúť sa za ním. Potom som sa však spamätala. Veď už mi nepatrí!!! A tak som sa zavesila do Maja a takto sme išli na Obchodnú.
Asi po dvoch hodinách sme si úplne vyčerpaní sadli do jedného nemenovaného podniku. Prešli sme snáď každý obchod, v nohách sme mali asi 5 kilometrov a v rukách po tri igelitky z rôznych obchodov. Vianočné nákupy dajú naozaj zabrať. Vlastne mi to všetko ani nepripadá ako Vianoce. Vonku 16 stupňov a sneh asi zabudol cestu na Slovensko. Napriek tomu sme si obaja objednali horúcu čokoládu. Mali sme skvelú náladu. Tešili sme sa na prázdniny, Vianoce a darčeky. Zrazu sa objavil vo dverách Ivo s jedným kamarátom. Oni nás nezbadali a tak som ho mohla po očku tajne sledovať. „Ty ho ešte stále ľúbiš? “ opýtal sa ma zrazu Majo. Prekvapene som sa na ňho pozrela. Boli to už skoro štyri mesiace... čo vlastne k nemu ešte cítim ? „Keď ja už ani neviem...“ zapochybovala som. Nad touto otázkou som už dlho nerozmýšľala. Ale stále mi nebol ľahostajný. Touto otázkou ma úplne dostal. „ Tak mu to povedz.“ „Čo?“ spýtam sa nechápavo. „Predsa pravdu! Už ti to tu hovorím asi desať minút! Keby si nebola mysľou niekde úplne inde, tak by si ma počula! Veď to na tebe vidím ako sa ti zmení tvár vždy keď už len spomeniem jeho meno alebo keď prejde okolo!“ Má pravdu. Bola som pred ním v rozpakoch, pretože som videla ako ho to bolí. A čo vlastne cítim k Majovi ?? Nevedela som, čo mu na to povedať a tak som išla na wc. Práve som prechádzala okolo takej drevenej stienky s kvetmi, za ktorou sedel Ivo s tým kamarátom, keď som započula ich rozhovor.
„ ...a čo Nika ? “pýtal sa ten druhý.
„S tou to už dávno skončilo“
„Ako to ? Veď ste spolu tvorili skvelý pár“ (to ma zabolelo)
„Daj s tým pokoj!“ zasmial sa Ivo „Je neuveriteľne rozmaznaná a hlúpa“
„Takže oprášiš starú lásku?“ podpichol ho ten druhý (čo som bola rada)
On však zvážnel, zmraštil obočie a povedal : „Nie, to v žiadnom prípade. Vlastne ani nechápem, ako som pred tým s ňou mohol byť. Je divná. Zmenila kamarátov a aj ona sa strašne zmenila. Teraz sa vláči s nejakým metrošom. Povráva sa že je aj gay ale podľa mňa ju dáva. Prečo inak by s ním bola ? A dnes jej do školy priniesol aj ruže.“
To už mi úplne stačilo. Takže toto si myslí o mne moja „láska“. Po smrteľne bielej tvári sa mi začali kotúľať slzy a tak som vybehla preč. Nič nechápajúci Majo rýchlo platil účet, snažil sa pozbierať všetky naše tašky a bežal za mnou. No ja už som bola v nedohľadne.
Neskôr ju našiel. Ležala na lavičke na Račku. Nebola sama, pod ňou ležala aj prázdna fľaška od vodky. Sadol si k nej a pohladkal ju po tvári. Spala. Vyzerala sladko. „No poď, ide sa domov“ povedal viac pre seba ako pre ňu a opatrne ju nadvihol, aby sa nezobudila.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu