Nevšimol si, že už asi hodinu ho pozoruje dievča. Malo pekné zelené oči, červené vlasy po plecia a bola oblečená do pestrofarebného oblečenia. Zaujal ju. Najviac ju zaujali jeho oči. Boli plné smútku, bolesti, žiaľu a sklamania. Nebol v nich ani kúsok šťastia. Chcela mu pomôcť, hoci ho ani trochu nepoznala.
Sadla si k nemu a podala mu vreckovku. Vzal si ju bez slova. Takto bez slov sedeli vedľa seba niekoľko minút.
"Čo sa ti stalo?" spýtala sa.
"To je jedno. Nepochopila by si to." Myslel si, pretože vyzerala ako slušné dievča z bohatej rodiny, ktoré má šťastný život.
"Myslíš? Prečo by som to nepochopila? Tipujem že utekáš z domu. Keď máš so sebou tú tašku. A povieš mi prosím prečo odchádzaš?" položila mu ruku okolo krku, "No tak. Ja som tiež odišla. Ale nie dobrovoľne."
V jej hlase bolo počuť smútok, sklonila hlavu. Bolo mu jej ľúto. Vyrozprával jej všetko. Všetko čo za svoj život prežíval. Keď skončil, bolo mu o 100% lepšie.
"A teraz si na rade ty. Čo sa stalo tebe?" zvedavo sa spýtal.
"Naši ma vyhodili z domu. Ale môžem si za to sama. Minulý rok ma vyhodili zo školy. Mama to nezvládla a povedala že mám vypadnúť."
"A otec? Prečo sa ťa nezastal?"
"On?" zasmiala sa, "nenávidí ma. Nachytala som ho s milenkou. A povedala som to mame. Znenávidel ma. Ale mama s ním zostala. Kvôli peniazom." Hovorila o ňom s odporom.
Takže som mal pravdu. Je z bohatej rodiny. Ale vôbec sa tak nespráva. Zapáčila sa mu.
"Ako sa vlastne voláš?"
"Laura. A ty si?" usmiala sa na neho.
"Ja som Martin. Ale všetci ma volajú Maťo."
"Teší ma. Čo by si povedal keby ťa pozvem ku nám "domov" ?"
"Jasn.. Ale veď si hovorila že ťa vyhodili z domu!"
"Áno ale spoznala som na ulici pár ľudí. Určite ťa prijmú medzi seba. Poď za mnou."
Vymyslený príbeh
Komentuj
2 komenty k blogu
1
lothusqa
23. 7.júla 2008 13:23
Hm, dobre...
Napíš svoj komentár