Je nedeľa a vtedy sa nedelá, ale my máme toho kopec na práci. Hrozí tretí stupeň teplotného ohrozenia, ale naša skupinka sa nevzdáva a schováva sa v parku počas nenormálne dlhého voľna, ktoré sme dostali, aby sme prípadne mohli ísť do zoo alebo lunaparku. Dva slony milšie ako polovica ľudí, ktorých poznám sa mi hneď postavili vedľa seba a nadšene pózovali, kým som ich fotila spoza plota.
S mamou sme sa tak trochu stratili v parku...XD Našťastie bol so mnou niekto, kto mal lepšie orientačné schopnosti ako ja, inak by to zle dopadlo, keďže som chcela ísť trasou o 90 stupňov inde...
Naša sprievodkyňa mi liezla hore krkom každou ďalšou sekundou. Pretože ona nepovažovala za dôležité nám povedať, že by sme mohli ísť do kúpeľov sa kúpať v 37 stupňovom horku a nikto nemal zo sebou plavky (no, ja som ani nemohla, ale ostatných mi bolo ľúto) Vlastne nám ani nepovedala, že v hoteli je hneď za rohom bazén a stánky s jedlom. Keby aspoň svojou ukecanosťou neprekonávala aj moju babku, čo sa mi až doteraz zdalo nemožné... Ale tie jej poločeské-poloslovenské reči, horšie ako u Jana Novotného, lebo niekedy skončila uprostred vety a drmolila o niečom inom. A samozrejme nám aspoň 1543688924- krát povedala, ako si môžeme vybrať podľa seba, kam pôjdeme. Ale najlepšia aj tak bola scéna v hoteli, keď svojou úbohou maďarčinou vybavovala izby a niekto chcel vediet, či sú ich izby pri sebe. Tetuška to nevedela povedať, ale však žiadna panika, po slovensky povedala „sú tie izby ďaleko o seba?“ a čakala, čo jej dievča odpovie.
Späť k nedeli: Ale nakoniec sme sa dočkali pol tretej a nasadli do autobusu s klimatizáciu, naraz vydajúc zvuk úľavy a dokonca sme sa aj naraz s mamou natiahli. Spoločne strávený čas začína zanechávať svoje následky. Pekne som dala ruky za hlavu a nechala klimatizáciu, nech mi schladí ten môj sexy plochý kostnatý vyhádzaný a najnovšie už aj červený dekolt.
Poslednou zastávkou pred odchodom domov je tropicárium. Tak teda akože prudký rešpekt, vážení!! Toľko rýb, plazov, vtákov a iných prudko drahých záležitostí som živote nevidela. Len som prišla na to, že mám fóbiu z rají. Dúfam, že nikdy nestretnem nikoho, kto mi povie: „Ja ťa poznám, ty si tá, čo ju tak mykalo v tropicáriu.“
Tak, ide sa domov. Okrem šatky sa teším aj poriadnym čiernym perám, ktorými budem môcť zase o trochu viac uspokojiť svoje umelecké potreby, huraaaa! Cestou dám preč slúchadlá, nech si mi uši trochu odýchnu a lúštim maľované krížovky, nemám však podložku a okrem toho mi to nejde tak dobre, keď ma nad hlavou hlas Joža Ráža presviedča, že z tisíc dotykov postačí jediný. Neskôr nám dokonca pustia čosi takléhoto:
Kniha života sa otvára na šesťdesiatej strane,
pesničku len pre teba zo srdca my ti hráme.
Hm, pánovi šoférovi Jankovi asi nikto nepovedal, aký je rozdiel medzi slovenským popom a dychovkou. Ale to nič, už vystupujeme a otec nás vezie domov.
Celková bilancia môjho ťaženia:
*3 odreniny na nohách
*1 spálený chrbát
*1 roztrhnutá gumička
*žiadna pretečená vložka
*466 fotiek a 2 videosekvencie
*darčeky: 1 šatka (luv it!) a 5 pier
Budapešť : Anzu
............ 1 : 0 ............
Ale šťastná som. ^___^
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
tatianka
17. 7.júla 2007 13:00
nedas nejake fotky do albumu?
3
rehot D Tropicarium známe D my sme boli minulý rok rehot D mmch, tá sprievodkyňa nebola náhodou taká hnusná, s ružovo či ako natretými zvráskavenými perami, ktorá sa trocha hrbila?
4
ja mám povit, že ja sprievodkyňu sme mali rovnakú naša sa volal gabi
Napíš svoj komentár