Hneď ráno som vo vytržení. Ideme sa totiž pozrieť na Torre de Belém. Belém je jedna z častí Lisabonu, podľa sprievodcu je tu najviac manuelských pamiatok. Rozhodne sú tu koncentrované, blízko seba je okrem veže aj pamätník Vasco de Gamovi a kláštor Hieronymov. (možno raz pridám panorámu, ak dojdem na to, kde som si odložila softvér :/ )
Piaty poznatok z Lisabonu: v Lisabone ste veľmi motivovaní k tomu, aby ste chodili na čierno. Jednak, komu sa chce platiť za každú jazdu okolo dvadsať korún (Ika vravela, že mala pred nami na návšteve baby, ktoré v Bratislave nikdy nechodili na čierno, v Lisabone to ale vzdali tuším po druhom dni) a okrem toho sú tu úplne iní revízori. Pre tých z vás, ktorí nezažili bratislavských revízorov: bratislavskí revízori sú väčšinou nepríjemne vyzerajúce gorily, len o stupeň menej gorilí, ako priemerný SBSkár a platení sú od toho, koľko ľudí chytia, čo ich núti byť extrémne hnusnými. V Portugalsku sú ale platení bez ohľadu na to. Okrem toho vyzerajú ako bežný človek z davu, tvária sa príjemne a ešte aj nosia zelenú uniformu s čiapkou, takže ich vidíte už na zastávke. Ika vravela, že vraj niekedy, keď niekoho načapajú s necviknutým lístkom, mu ho proste vezmú, cviknú a vrátia. (Mimochodom, lístky sú papierové, cvikajú sa elektronicky a dajú sa opätovne nabíjať. Svoje dva mám doma a bohužiaľ na jednom ostali asi dve eurá.) Vraví nám, že sme predsa cudzinci a aj keby nás chytili, nič nám predsa nemôžu. Napriek tomu sme pokakanci a necestujeme na čierno.
Prejdime k Belému. Trochu sa oteplilo a vyčasilo, nádherne modrá obloha a nenutnosť mať na sebe všetkých päť vrstiev mi vyčarila dobrú náladu. A naviac najkrajšia Lisabonská pamiatka, čo viac si priať.
A vznikli tu aj najkrajšie párové fotky! (škoda, že ma nikto neodfotil, keď som pod nimi kľačala)
V Lisabone je kopa štýlových južanských budov, ale v Beléme je to ešte o stupeň lepšie, možno tým, že sú všetky nízke. Celkovo je v Lisabone obľúbené kachličkovanie a mozaikovanie. Mozaiky sú tu všade, na budovách, chodníkoch a robíme si srandu z toho, že aj mapa k jednej výhliadke bola z kachličiek. Konečne sa môžem vyzúriť a dať sem charakteristické fotky! Birdz, nezraď ma a funguj!
Nebolo všetko ale ružové. Celý výlet sme mali problém s časovou organizáciou, pretože sme sa vždy vytrepali z domu až niekedy pred obedom (preto sme deň predtým nestihli hrad) a okrem toho sa členovia nikdy nevedeli dohodnúť, kam ísť jesť, čo tiež vie pekne zdržovať. Poviem to takto: ja som bola tá s foťákom v ruke, čo urobila za výlet okolo 950 fotiek (môj rekord) a pritom som nebola najpomalšia. Aj teraz sa bolo treba rozhodovať, či ísť do prvej reštaurácie, do druhej, alebo sa vrátiť do centra a hľadať niečo tam. Bola som trochu namrzená, keďže som žila na pečive s nátierkami, reštaurácie som bojkotovala a neznášam nerozhodnosť. Toto chceme, toto chceme, aj toto chceme, ale potom sa divíme, že je to drahé a teraz nevieme... asi to vlastne nechceme. A o hodinu, keď budeme stáť pred druhou reštauráciou, si uvedomíme, že sme mali ísť už do tej prvej. Rozhodovanie samé je len otravné, ale prechádzať sa mestom špeciálne s účelom hľadania jedla a odsúvanie iných vecí je už niečo iné, a to sme si neboli v tej chvíli istí, či stihneme všetko, čo chceme.
Nakoniec sme teda zakotvili v prvej reštaurácii a ja som si dala len čaj. Proso si objednal chobotnicu a potom sa tešil, že ju pripravili znamenite, nie je suchá alebo spečená, ale jemná. A pichal do prísaviek na chápadle.
Tak čo, stihneme podľa vás hrad sv. Juraja pred tým, ako ho o šiestej zavrú? Áno, stihli sme ho. Došli sme o pol šiestej. Ale odviazaná som z neho aj tak nebola, bez platenia horibilnej sumy za vstup sa môžete prejsť tak po jednom chodníku, to už aj Bratislavský hrad alebo Devín sú na tom lepšie. Robíme si srandu, že by sme na reflektor mohli nakresliť symbol Batmana.
Posledná vec na dnešok je katedrála Sé. Stojí hneď vedľa električkovej trate a obytných budov, chúďa. Fotiť ju bolo dosť ťažké bez toho, aby mi pri tom nezavadzalo električkové vedenie. Okrem toho ju nejaký bastard popísal kostrbatým anarchistickým áčkom a podobne. Moje fotky sú dosť zlé, dovolím si vám sem postnúť jednu peknú z netu:
Tento deň sa vraciame na byt okolo desiatej. Vojdem do izby, ľahnem bez jedia, pitia, umytia sa alebo idenia na záchod a spím dvanásť hodín až do desiatej hodiny rannej nasledujúceho dňa.
Nabudúce uvidíte:
Ako sa Proso stal kapitánom lode
Ako sme si ako suvenír vzali bambus
Prdiaceho dedka
Ako sme boli v botanickej záhrade a ako Proso hral na strom (nie, nechýba mi tam sa)
Ako sme boli v oceanáriu a prečo sa Anzu musí liečiť
Ako sme kupovali letenky
Ako kapitán lietadla hlásil, že sme screwed
Ako sme kupovali hašiš
Ako cesta výťahom stála tri eurá
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
sarah_whiteflower
14. 1.januára 2011 15:12
Krásne a inšpirujúce ako vždy Tiež neznášam, keď mi ľudia hovoria, že nevedia, alebo ak sa nebodaj ja neviem rozhodnúť, to je ešte tak tisícdvestotridsaťtrikrát horšie. A inak, nabudúce budeme čítať o oceanáriu, tak mi nedá nepochváliť sa, že keď som bola v Londýne minulý rok (akože ale nie ten 2010, ale ten predminulý vlastne... no, však sa chápeme), tak sme boli v Londýnskom oceanáriu a tam bolo veeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeľké obrovskééééééé akvárium so žralokmi a bolo to kúl
Napíš svoj komentár