Deň 2: Piatok 26.11.2010
Nie je sranda, mať z parkoviska v Almade takýto výhľad? (je to replika nejakej historickej lode)
Na treťom obrázku môžete vidieť medúzu, je ich tu požehnane.
Ika má školu, nemôže sa nám venovať. Ale nám to nevadí, ideme preskúmať Lisabon na vlastnú päsť. Vyťahujem svoju podomácky vyrobenú mapu, ktorá pozostáva zo štyroch dosť nekvalitne vytlačených A4 zlepených lepiacou páskou. Nakoniec zisťujeme, že najviac sa osvedčila mapa, ktorú sme našli na letisku na letáku Hard Rock Café. Máme drsný plán, čo chceme postíhať, ale hneď na začiatku sa všetko kazí, keď sa Proso musí ísť pozrieť k moru a samozrejme sa zdrbe rovno na chaluhy. Ktokoľvek praktický (ako vaša Anzu) si na výlet, kde si berie len jedny nohavice, vyberie tmavé, aby s tým mohol robiť čokoľvek a nevyzeral ako socka. Ale Proso nie, Proso si musí zobrať takmer biele. (a to nevidíte tú väčšiu na zadku a stehne)
Takže plán číslo jedna je premiestniť sa k nákupnej zóne a hľadať nohavice, pretože toto už nikto a nič nevyperie.
Na obrázku vidíte Praca do Comercio a oblúk, ktorý som zabudla, ako sa volá, ak som to niekedy vôbec vedela... Každopádne porovnajte to s tou električkou vedľa, obrovský! Trochu informácií: Nachádzame sa v štvrti Baixa, čo je nákupná štvrť a zároveň absolútne centrum – keďže Lisabon kruhovo obkolesuje rieka a more, centrum nie je v strede, je pri rieke a ostatné časti z neho vychádzajú lúčovito.
Prechádzame sa po ulicách štvrti Baixa.
Tretí poznatok z Lisabonu: V Lisabone nepoznajú pojem pešia zóna.
Idete sto metrov a máte tu bočnú uličku a semafor. Po ďalších dvesto metroch znova. Cesty sú tu všade, medzi každými dvoma budovami. Samozrejme to znamená, že je tu aj neskutočne veľa semaforov. Hororové mesto pre všetkých šoférov, ktorí niekedy musia stáť na zelenej, pretože už sa nemôžu zaradiť do radu na ďalší semafor pred nimi.
Samozrejme nenachádzame žiadne vhodné nohavice, ale Prosovi asi trikrát niekto ponúkol hašiš. Proste len tak uprostred rušného davu na ulici. Ryža vraví, že o tom čítala a vraj je to tak nekvalitné, že si miestni policajti ani nerobia námahu s tým, aby pouličných predavačov chytali. Robíme si srandu, že to možno bola pomletá kapusta.
Presúvame sa na Praca dos Restauradores (reštaurádoreš, portugalčina znie dosť ako kombinácia španielčiny s maďarčinou) a do slávneho Hard Rock Café. Personál hovorí bez problémov po anglicky (čo v románskych krajinách nie je automatické) a čo je hlavné, dovolí mi fotiť. Na obrázkoch vidíte oblek Johna Eltona (akože vtip), Madonine nohavičky a Princovu vestu.
Celé je to super, steny dvojposchodového podniku sa prehýbajú pod vystavenými platňami, gitarami a osobnými predmetmi hviezd. Zo stropu dokonca visí auto.
Len keby tu nemali také strašné ceny. Ale tak čo už, jeden čierny čaj si dám, keď už sme tu, aby som zase raz večer nezistila, že som za deň vypila pol litra tekutín, ako sa mi občas stáva.
Ideme ďalej. Na druhej strane cesty na nás vyskakuje vážna konkurenica, Hippie Café.
Musí sa uznať, že ich maskot je feši.
Áno, musela som doplniť svoju zbierku trápnych bozkávacích fotiek (link). Ale tu som sa aspoň nefotila sama asi pol hodinu, kým som sa trafila do záberu. A nechodili okolo ľudia, pri ktorých som sa musela tváriť nenápadne a pozerať si s veľkým záujmom antické predmety.
V uličke stojí zaujímavá električka.
Ach áno, sľúbila som vám ukázať, ako vyzerajú najrozkošnejšie električky na svete. Tu je detail:
Vnútri sú old schoolové, drevené. Vraj sa tam zmestí okolo 60 ľudí. Nejak sa mi to nechce veriť. Možno tak v Indii, kde sú po prvé ľudia vychudnutí a po druhé zvyknú cestovať aj na streche alebo zavesení za okno.
Hľadáme kostol Sao Roque (sv. Rocha) a strácame sa v uličkách. Nakoniec zisťujeme, že už sme vlastne pri ňom boli, len bol taký o ničom, že nás nenapadlo, že to hľadáme. Asi predgotický, niekde som tuším čítala, že vtedy boli kostoly strohé v zmysle askézy a podporenia spojenia s Bohom. No, ak si to dobre pamätám, tak tento svoj účel rozhodne splnil, pretože pre nič iné sa do neho ísť nedá a chodenie do tak nehostinne vyzerajúcej sivej kobky musí nutne posilniť váš vzťah k Bohu.
Tu zatiaľ skončíme, aby to boli "len" dve strany textu. Ale deň ešte nekončí, ešte je len popoludnie!
Nabudúce uvidíte:
Prečo chce Anzu zabiť svojich spolucestujúcich
Aký veľký výškový rozdiel môže byť medzi dvomi susednými mestskými štvrťami
Ako vyzerá pizza s morskými plodmi, ktoré vyzerajú stále živé
Ako to vyzerá, keď sú rôzne adresy meter od seba
Ako sme kupovali letenky
Ako kapitán lietadla hlásil, že sme screwed
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
Dočítala som, super cestopis, rada čítam takéto veci a ten tvoj štýl to samozrejme ozvláštňuje... škoda, že si neodfotila Prosove škvrny na zadku! Muselo to vyzerať super
4
skvele citanicko ronny, len nabuduce plz mensie obrazky lebo birdz je z nich mimo a tesim sa na pokracovanie
Napíš svoj komentár
(Pre pochopenie tohto komentára (a v konečom prípade aj pre pochopenie, prečo som ťa včera spomínala v londýnskom blogu) je nutné, aby si si preštudovala začiatok svojho predposledného blogu a venovala pozornosť číselkám).
A teraz idem čítať!