Babka teraz zomrela. Uprostred párty. Všetci sa zišli pri nej, aby mohli "cry softly", kým okolo nej behal Grim Reaper. (v skutočnosti dosť rumázgali a nie, že softly!) Ale párty mala aj tak úspech a vlastne nikomu nevadilo, že práve ktosi zomrel.
Je normálne, že ma dostávajú takéto veci? Že si poviem "Ach nie, chudáci manželia, toto im nemôžeme urobiť!" alebo "To je škoda, že sa tak nešťastne zamilovali a teraz trpia..." alebo "Chudák maličký, umrela mu babička a on mal k nej taký blízky vzťah..."? Dokonca som sa raz rozhodla zbaviť jednej postavy, pretože mi zavadzala a nemohla som sa dívať na to, ako sa pomaly topí v bazéne. Musela som sa so stiahnutým bruchom dívať inde a opakovať si, že to nie sú ľudia (nie, že by to pomohlo).
Až sa z toho smejem, ako ma to rozciťuje.
Ale potom príde niečo reálne...
Dozvedela som sa, že spolužiakovi zomrel otec. S tým spolužiakom sa nejak nebavím, za celý rok som s ním prehodila len pár viet. Ale aj tak mám pocit, že čokoľvek, čím sa teraz budem nejakú dobu zaoberať, bude príliš banálne a že si dokonca zaslúžim vynadať za to, že sa tomu venujem. Pocit, akoby som nejakú dobu nemala mať právo smiať sa alebo byť šťastná a to nielen pred ním. Pretože ja mám ocka a on nie.
A teraz sa mi z toho tisnú slzy do očí.
No som normálna?
(A teraz rozmýšľam, že som asi egocentrik, keď sa pýtam na seba)
Blog
Komentuj
8 komentov k blogu
1
sarah_whiteflower
13. 3.marca 2011 15:47
Podľa mňa je to úplne normálne. To občas dostane každého (hoci je pravda, že Simsovia ma tak nebrali, ale ak niekomu niekto umrie, tak aj keď som toho človeka nepoznala, tak to ma vie dosť rozosmútiť).
2
Ábo, si normálna. Je to v podstate prirodzená reakcia. A mne z toho tiež prišlo smutno - lebo som si znovu čosi uvedomil.
A čo sa týka Sims-ov, keď som bol naposledy doma, čudoval som sa, ako veľmi baví sestru vyrábať duchov topením postáv v bazéne - odstránila rebrík.
A čo sa týka Sims-ov, keď som bol naposledy doma, čudoval som sa, ako veľmi baví sestru vyrábať duchov topením postáv v bazéne - odstránila rebrík.
3
@cjubou čo myslíš, ako som ja utopila tých svojich? to už je pomaly taký neoficiálny cheat na zabíjanie. (teraz som si spomenula, ako spolužiačke raz zomrel z nedostatku hygieny
4
ale nešlo o to, že sa to dá - to som už vedel - ale to že to robila s radosťou - dvoch duchov už mala
5
ja to mám také isté... som precitlivená... ale na blízkych krava.. strašne pekný blog
7
Aj mne sa dačo podobné už stalo. Že spolužiačke s ktorou ani niesom bohvie aká kamarátka zomrel niekto z rodiny na rakovinu. A že mal iba 15. Dosť ma to dostalo, doma som nad ním furt musela rozmýšlať, strašne mi bolo za ním smutno.
8
Napíš svoj komentár