Dnes mi ani nebolo tak blbo ako predchádzajúce dni...depresia, frustrácia a samota ma na chvíľku opustili, zdvihli sa zo mňa a odskočili si neviemkam, asi trízniť niekoho iného. Trošku som sa oprášila a hlavne sa zhlboka nadýchla, keďže už som nimi nebola zavalená a dusená a keďže mi aj nádcha trochu ustúpila...

Ale moja radosť nemala trvať nadlho. Tušila som, že moje tri spoločníčky si len zaleteli dobiť baterky, ale že sú to super nové a vylepšené zlé pocity, ktoré kráčajú s dobou a sú preto extra rýchlo nabíjateľné, som nevedela.

Sadla som si do vane, napustila vodu...a tak po troch minútach mi zvoní mobil. Tak som teplú vodu prenechala otcovi a o 10 minút som už bola vonku s kamoškou. ^___^

Ideme si tak dole kopcom a mne síce nie je najlepšie, ale smiala som sa aspoň a bola schopná myslieť na celkom normálne veci... Ale náhoda je blbec. A riadny. Keby som tade šla len o minútu neskôr, nič by sa nestalo.

Čo sa stalo, pýtate sa? (alebo aj nie ale tvárme sa že...) Postretlo Anzu nejaké nešťastie? Zemetrasenie? Havária auta? Prederavenie siloniek?

Nie, ani jedna z tých strašných vecí. Niečo horšie. A zároveň banálnejšie, aká to irónia! No v skratke: videla som ho. Toho, koho som už nikdy vidieť nemala. Utekal cez prechod na bus. Takmer ma ranilo, alebo ako ja hovorím, klepla ma pepka. Moje tri dobré známe sa v tej chvíli vytrhli zo zásuvky, vyleteli na mňa spoza rohu, nedbajúc na kamošku stojacu hneď vedľa (aj na nej to zanechalo dôsledky, má podobný problém). Hodili sa na mňa s takou silou, že som okamžite pocítila nával kyseliny mliečnej do stehien a musela si sadnúť na múrik (ale fakt, no fiction!). A aby som mohla byť na seba patrične hrdá, tak som neodolala a dívala sa na ten autobus...no úplne squelá som, fakt (dobrý deň, teší ma, ja som frustrácia). Ako, myslím, že si ma všimol, ale to mi je tak na dve veci (inteligentným netreba dúfam vysvetľovať).

Taaaaakže suma sumarum, som tam, kde som bola. Deprimovaná, frustrovaná a osamelá. A najsamúžasnejší pocit je, keď si uvedomím, že mi chýba niekto, komu ja nechýbam, ja sa tu trápim a nemôžem si pomôcť, prenasleduje ma to furt ako mor, kým on si teraz sedí doma pred telkou a jedinou myšlienkou o mňa nezavadí...

Prečo je život taký? Aha, už viem, inak by to bolo príliš ľahké!!!

 Blog
Komentuj
 fotka
blazon  30. 5. 2007 20:33
Taký je život, také sú vzťahy..ale bude dobre
 fotka
puffko  30. 5. 2007 21:08
Mojenko, netrap sa prosííím... prosím prosím prosím... mám strašný pocit, že moje tri zvysné mená ta opantali.... prepác-.... mam pocit ze som to na teba preniesla, aj ked viem ze to tak neni, ale musis sa zvchopit ok?
 fotka
sasa25  30. 5. 2007 21:59
ano?tak ked ten debil sedi sam doma pred telkou to je este dobre...horsie je ked tam sedi s nejakou fesandou(musim to napisat ironicky lebo tu vulgarizmi niesu povolene a za ten by ma asi aj zavreli)
 fotka
tatianka  17. 11. 2007 11:26
pekna myslienka na zaver
Napíš svoj komentár