Keď pilot vyhlási, že ste screwed alebo Anzu goes to Lisbon I.

Prológ
(Áno, ja viem, bolo to dávno. A samotný výlet ešte dávnejšie. Ale Anzu sa až teraz dostala k polovici svojich fotiek.)

Deň 1: štvrtok 25.11.2009

Rozmýšľam, kedy už budeme za hranicou. Aha, počkať, pred chvíľou sme šli okolo tabule Willkommen in Buergenland. Naozaj nemám dobre pozorovacie schopnosti, veď aj tú odbočku na Fischamend som prečítala ako Fischamabend (ryba večer)

Už o deviatej sme na letisku. Proso kupuje malý pomarančový džús za 2.50. Uzavieram sama so sebou dohodu, že mňa nedostanú. Smejeme sa zo sprievodcu po Slovensku, ktorý má na obálke baču s ovcami. Moja batožina sa napriek mojim obavám presne hodí do stojanu a ja sa z toho teším ako debil. Aha! (a Ryžina nie, ha!)



Postupujeme ku gate. Na letisku sa nachádzajú všelijaké zaujímavé obchody a služby, napríklad Masáže a erotic shop Seven sins. Sedíme pred coffee shopom, ale nie hocijakom, bacha na to, je to last coffee shop before boarding! Tento titul je asi dostatočne veľkolepý na to, aby majiteľa oprávňoval na nasadenie svojich cien. Ale našťastie aj posledné coffee shopy pred boardingom myslia na ľudí, ktorým vďačia za tak veľa. Preto majú špeciálnu akciu: kola plus sandwich za 6.20, s poznámkou, že ušetríte 1.10! Vedia tí ľudia, čo to jedia, že inde by ušetrili mínus tri eurá?

Pred záchodom s Ryžou obdivujeme zbierku mincí. Je tu americký dolár so slávou slobodomurárskou pyramídou, nórske mince s dierami a vietanské bankovky.



Proso pípa pre prechode cez prístroj a musí byť prehľadaný. Je jedno, že chlapík sa ho ledva dotýkal, podľa Prosových slov ho príliš osahával a má taký pocit, že si to užíval. Zaujímalo by ma, čo Proso rozprával za historky po návrate domov, rada by som si ich vypočula, keďže určite budú z úplne iného výletu, na akom som bola.

V lietadle mi bolo trochu zle, ale káva to napravila. Možno bola proste tak hnusná, že sa moje telo rozhodlo radšej poslúchať, aby jej nedostalo náhodou viac. Ani neviem, koľko stála a asi to ani nechcem vedieť. Nemôžem nevidieť tú značku a nespomenúť si na Simpsonovcov:
„Prepáčte, mám opicu a potrebujem kávu, máte vrátiť z miliónu dolárov?“
„Naša káva stojí milión dolárov, toto je Starbucks!“

Prvý let prebieha hladko, aj pristátie je dokonalé. Ryža sa diví, prečo pri pristáti nikto netlieska. Hovorím jej, že to možno len sedláci zo Slovenska chcú v lietadle tlieskať. Londýn vyzerá po prílete dosť nehostinne. Vlastne, okolie letiska London Gatwick tak vyzerá, pár hodín cesty vzdialený Londýn je iný svet. Je tu zima a všade mučiarensky vyzerajúce bodáky, aby si holuby nesadali na budovy. Ale aspoň mám odtiaľ drsne rebelskú fotku:




Vnútri sa nachádza multireligiózna kaplnka. Ryža píše rozkošný odkaz chytajúci za srdce:




(Dear God, thank you very much that the industrial action in Portugal was yesterday and not today! (And that we can fly to Lisabon today ) Čo myslíte, aký vek tipnú autorovi? Len tak btw, deň pred našim odletom zrušili kvôli štrajku 250 letov, myslela som, že ma porazí. Ale už poobede sa skončil a na druhý deň sa dalo letieť.)

Nevyzerá Korán super?




Niektoré marketingové oddelenia proste vedia, v čom je ten trik, podobne ako autori názvu reťazca Eat. (aj s bodkou) Prosovi tu vraj platí jeho extra špeciálna Diners karta. Po desiatich minútach, kedy systém vyhlasuje chybu, sa náhodou dozvedia, že môžu platiť aj eurami.

Tento výlet ma naučil jedno: to, že niektoré gaty sú pomerne blízko, neznamená to, že aj tá vaša bude. Pár minút pred uzavretím gatu sa podobali na akčný film: traja ľudia rýchlochôdzou ťahajú svoju príručnú batožinu a za sprievodných fučavých zvukov míňajú jeden eskalátor za druhým, ale stále na nich vyskakujú ďalšie a ďalšie, vedúce snáď dva kilometre od hlavnej letiskovej budovy. Stihnú naši hrdinovia svoje lietadlo, alebo uviaznu na letisku plnom bodákov na holuby?

...

Samozrejme, to by som nebola ja, keby som pri turbulenciách nebola dokakaná. Ale však tí, čo neprežili pád lietadla, si tiež najprv mysleli, že ide len o neškodné turbulencie... Kapitán sa nám prihovára, že už si môžeme rozopnúť pásy. Viem, že už má byť dobre, ale aj tak som dosť jasne počula „Ladies and gentlemen, it´s officially: We are screwed.“ (viem, že je to gramaticky zle, ale presne takto som to začula)

Prvý poznatok z Lisabonu: V Lisabone je draho.
Tu aj keby som chcela žiť na rožkoch s maslom, nepomôže mi to, aj to je tu dva-trikrát drahšie, ako u nás. A to nehovorím o letisku, ale o obyčajných potravinách. Volajú sa Pingo Doce, čo znamená sladká dažďová kvapka. (som učenlivé dievča) Neviem si predstaviť, že by som tu chodila do takého obchodu Stretávame sa s Ikou, našou hostiteľkou a ideme s ňou do Almady, mesta na druhej strane rieky. Ako som spomínala v minulom blogu, proste Lisabonská Petržalka.

Druhý poznatok z Lisabonu: Portugalci si nerobia nič zo základného životného štandardu.
U Iky na byte sa nekúri. Nie preto, že by šetrili. Nie sú tam radiátory. Vraj nič neobvyklé. Poviete si, že však Portugalsko, ale Portugalsko nie je Nigéria, bol koniec novembra a 15 stupňov. Naviac škáry v oknách a nedýchajúce steny, neprekvapilo by ma, keby Portugalci umierali v päťdesiatke na nejaké pľúcne ochorenia. Celé dni som fungovala tak, že po vonku som chodila v piatich vrstvách a spala v štyroch, vtedy sa to dalo prežiť (nie, že by mi bolo teplo, proste sa to dalo prežiť). Top, tričko, pulóver, mikina, na nohách dvoje ponožky, šatka omotaná aj okolo zátylku, inak by som nachladla už za prvej noci. K tomu v spacáku a ešte na ňom deka.

Ach áno, zabudla som dodať, že Ika býva s dvomi chalanmi. Jeden z nich je Dejw, môj bývalý cvičiaci z Webovskej grafiky, ktorý nielen, že si pamätá moje meno, ale vyhľadal si na nete moju známku, aby zistil, či voči nemu nechovám náhodou nejakú zášť. Okrem toho je vedúci diplomoviek mojich dvoch spolužiačiek a momentálne ich usmerňuje cez skype. Príliš veľký snaživec na môj vkus, ale aspoň sme poohovárali všetkých učiteľov, ktorých obaja poznáme.

Tak, taký bol prvý deň. Som zvedavá, koľko z vás to dočítalo

Nabudúce uvidíte:
Aké to je, keď sú architekti blázni do dlaždíc
Ako autá parkujú vedľa ústia do oceánu
Ako vyzerajú najrozkošnejšie električky na svete
Ako sa predáva hašiš na hlavných uliciach Lisabonu
Ako Anzu bola v Hard Rock Café a fotila sa vedľa auta visiaceho zo stropu

 Blog

12 0 0 0 0

Komentuj

Komenty k blogu