Mám také zvláštne šťastie na ľudí. Aj tí, čo sa nepoznajú, vykazujú rovnaké znaky. Ísť von je strašný problém a nikdy sa nedá zorganizovať, pretože niekto sa večne musí učiť a nemá ani hodinu času (ktorá ho určite zachráni), niekto je chorý, niekomu sa proste nechce a niekto síce dojde (úžasný výkon vzhľadom na to, že to je na intrákoch a má to pod nosom), ale o pol hodinu odíde. A niekto radšej ide spať o ôsmej večer. Takto som sa niekedy pred týždňom dozvedela pol hodinu pre tým, ako som mala ísť von, že teda nejdeme (lebo prečo by ľudia dali vedieť dopredu, že naozaj neprídu...a nezabudnime na výčkávanie - po položení otázky zjavne polka ľudí čaká, ako sa rozhodnú ostatní) a nebolo to nič neobvyklé.
Pardón za nesúvislé myšlienky, len si z toho stačí odniesť, že pre mňa je takmer nemožný taký ten scenár "Počujte, poďme von" "Jasné!" (doložím ešte, že ak chcem ísť cez víkend von, musím to začať riešiť najlepšie už v stredu, čo samozrejme ale nie je zárukou úspechu a v podstate sa ani nedá povedať, že by som sa stretávala s ľuďmi, čo sú mi akože najbližší)
Podobne aj včera sme sa ledva nazbierali a ešte dvadsať minút pred začiatkom sme nevedeli, či niekam ideme. Postupne sme ostali dve a čírou náhodou k nám prikvitla spolužiačka (z ktorej si robím srandu, že ju nikdy nikto nevidel - je to Erazmáčka a tento rok má tuším zapísanú len telesnú a jej dvaja kamoši. Jeden nám sľúbil odvoz domov. Z toho, že som nechcela byť vysadená prvá a chcela som sa ešte voziť nejak zrazu vzniklo, že poďme do Rakúska. Tak sme o pol jedenástej večer išli do Rakúska.
Ono je vlastne dosť na smiech, čo sme tam robili. Prešli sme Hainburg, zastali pri jednej závore s nápisom Wintersperre (zimná uzávera) a rozhodli sme sa pri nej odfotiť, aby sme mali dôkaz, že sme v noci boli v Rakúsku. Fotilo sa mobilom, takže na nás museli svietiť refletory, celé je to rozmazané a nápis Wintersperre samozrejme nevidno, ale hlavne, že my vieme.
"Ja nemusím poznať súhvezdia, mám na to v mobile aplikáciu."
"To fakt? Jéj, ukáž."
"Nemôžem, Verča s ním ciká."
Verča docikala a doniesla mobil, na ktorom omylom zapla nahrávanie videa, takže mám teraz v správe okrem fotiek aj súbor Vercacika.mp4. A podľa toho mobilu som Pisces. Keďže som Baran, tak netrafil až tak zle. A normálne sa v ňom dalo vyhľadávať, tak sme medzi stromami hľadali mobilom Mesiac. Tá dnešná doba.
Kam som sa ale chcela dostať: Bolo to super, bolo to spontánne a plné smiechu, proste večer taký dobrý, ako dávno nie a to s chalanmi, ktorých som ani nepoznala, pričom tie, s ktorými som šla pôvodne von, boli dávno preč (až na jednu). A teraz je mi zle. Je mi dobre, ale vlastne zle. Niekde je chyba a ja neviem, kde.
Zožeňte mi niekto nových priateľov.
Alebo, však ja mám predsa rada aj tých starých, ale tak nakopnite ich, aby so mnou trávili viac času.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
2
Ja to tak veľmi dobre poznám a rozumiem ti! Takýto problém som mala so známymi v BB a ZV. Vlastne aj tu si musím všetko plánovať dopredu, ak chcem niekam ísť - ale keď už to naplánujeme, tak to stojí za to Ja som veľmi šťastná práve preto, že som prišla do NR.
Dúfam, že aj tebe sa to nejakým spôsobom zmení, aby si zažívala viac takýchto spontánnych rozhodnutí a možno aj výletov do Rakúska
Dúfam, že aj tebe sa to nejakým spôsobom zmení, aby si zažívala viac takýchto spontánnych rozhodnutí a možno aj výletov do Rakúska
Napíš svoj komentár
Ja mám pocit, že keď to nejako zadrháva so starými priateľmi, treba to skúsiť s novými... Nezačať sa starým vyhýbať úplne, len sa začať viac venovať tým novým