*viem, v pohode
*hm, nejde mi to
*ha, ide to!
No tak to vyzerá že budú samé... =3
Haha sranda že ani koncoročné vysvedčenia nemávam také.
Ale nejak sa z toho neviem tešiť tak, ako by sa patrilo. Po prvé som unavená. Fyzicky aj duševne. Moje nohy sa tvária, že mi tie opätky ešte dlho neodpustia a z dlhšieho nosenia šiat som už tiež začala dostávať psychotické stavy. K tomu som sa učila...v podstate celý polrok v kuse, bolo len málo dní, kedy som nič nerobila, a aj tie boli tak dávno, že to snáď ani nie je možné. Neviem, ako si zvyknem na to, že nemusím nič robiť. Keď si to tak uvedomíte, je to riadne psycho. No tak sa už nemám na čo vyhovárať a idem improvovať moju kresbu. MANGAKAAAAAAAAA!!! *prosím o odpustenie šialených výrokov due to my momentálny stav*
A duševne? To snáď ani netreba rozoberať. To dlhodobé napätie človeka položí. A to ja som ešte nestresujúca osoba, čo sa týka učenia. Úplne ma to psychicky rozhádzalo, chcem už len spať, nikoho nevidieť, s nikým sa nebaviť, všade okolo mať len ticho, prípadne tetu telku. Včera som si aj poplakala (po nekonečne dlhej dobe), ale to bolo aj kvôli iným okolnostiam spôsobujúcim mi traumu, depresiu, frustráciu a čo ja viem akými termínami sa mám ešte oháňať. Som taká všeliaká: na jednej strane mi chýba spoločnosť istej osoby a na druhej viem, že ho neuvidím, a že aj keby som to videla, bolo by to len horšie a nechcem vidieť nikoho, nech mi všetci dajú pokoj. Na jednej strane som so sebou spokojná kvôli tým výsledkom, na druhej si vyčítam plno vecí, hnevám sa na seba a strácam k sebe úctu. Na jednej strane som víťaz, na druhej porazený, ktorému sa život vysmial do ksichtu. To bude chcieť viac než len jeden poriadny spánok...dúfam už len, že ma všetky zlé pocity rýchlo prejdú a pre mňa, aj keď na nič z toho nezabudnem, to už nebude nič, len spomienka. No toľko k tomu, čo som ani nechcela rozoberať...
A nejak sa nemám na čo tešiť. Skončili matury, skončila škola...ešte ani neviem, na ktorú výšku pôjdem. Vidina mňa sediacej osamelo v spoločnosti davu ľudí navzájom sa baviaceho a smejúceho mi z nejakého podivného dôvodu tiež nepridáva na nálade...
A k tomu riešim ešte základný filozofický problém: môže sa človek napriek spoločnosti ľudí cítiť osamelo? Tak toto už nebude otázka spánku, tuším idem zavolať pani cvokárke...
Ale zas bude comics salón a s babami pôjdeme na chatu...takže predsa len aspoň niečo.
Myslela som si, ako mi tá škola bude chýbať. Ale v podstate ani nie. Po prvé náš ročník odíde. A tí ďalší sú už tí, ktorí prišli po nás, sú iní, aj keď ich poznám aj osobne, nebudú mi chýbať, nemám k nim vzťah. A uvedomila som si, že keď som tvrdila, ako mi bude chýbať škola, na 90% som pod tým myslela, že mi bude chýbať jedna konkrétna osoba, a na tú bude tiež lepšie zabudnúť... Strašne smutné mi dojde, že pri pomyslení na posledné dva roky si na rýchlo nevybavím nič, len jeho, ako sa na nenápadne ošíva a obzerá a neskôr už na mňa otvorene civí...pritom je mi to tak na dve veci. Tak preto tie všetky negatívne pocity. Všetkým tým, ktorí tento blog, začínajúci výsledkami maturít a končiaci mojou psychózou, dočítali do konca, ďakujem.
A teraz si pôjdem ľahnúť.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
uz som to precitala dokonca druhy krat
inak, ty si ho poznala aj osobne?
inak, ty si ho poznala aj osobne?
Napíš svoj komentár
A gratulujem
P.S.:Na ten Comics-salón/Istrocon sa neskutočne teším aj ja
P.S.2:Človek sa môže v spoločnosti cítiť osamelo... aj mne sa to občas stáva... snažím sa tomu vyhýbať pokiaľ sa dá...