O ľuďoch len dobre, ale...počkať, to platí len o mŕtvych...tak už mi nič nebráni

Ľudia robia chyby...dokonca veľa a často...aj ja som len človek a aj sa úprimne hanbím za isté veci, ale o tom sa mi tu nechce teraz hovorit.

Viem, že človeku sa občas zadarí a niečo pokazí, ale to ma ešte neprijme odpúšťať ako na bežiacom páse.

Istá osoba ma veľmi sklamala...nikdy som si nemyslela, že by niekto niečo také urobil, ale asi to je viac než len možné...aby som zbytočne nenapínala, nehrala sa na prehnane dramatickú a zaujímavú a aby som vás neoberala o drahocenný čas (Puffko, viem, že to čítaš, bež sa učiť! a nesnaž sa toto čítať z postele, vidím ťa!), tak nebudem chodiť ako...ako Anzu okolo horúcej kaše: skrátka mi jedna osoba niečo zatajovala. Ale nie dlho, vôbec, len asi tak pol roka. A nielen, že s tým kľudne mohla spávať a vidieť, ako sa ja trápim pre niečo, čo ona mohla za pár minút vyriešiť jedným otvorením úst, ešte mi aj otvorene o tej veci klamala. Konkrétne šlo o niečo súvisiace s jedným rozhovorom a ona mi povedala len to, čo znelo pekne a druhú polovicu utajila, čo je ešte viac, než mlčať. Proste mi otvorene klamala. Keby som sa jej na to aspoň pýtala, ale ona má talent hovoriť o veciach, ktoré ma nezaujímajú.

Možno by som ani dnes nevedela, čo je pravda, čo klam, čo môj sen, ktorý som si v hlave nejak dala dokopy a celkom sa mi pozdával, keby som to z nej náhodou nevytiahla.
Ona niečo naznačila a pol hodinu sa nechala prehovárať, aby mi to nakoniec povedala. A obhajovala sa najprv tým, že nevie, či mi to môže povedať, že jej sa to netýka...tak načo s tým začína a naznačuje mi niečo vetou (bol to pokec na icq) "no, je to cele divne...ale sak to ti niekedy poviem, ked budes chciet", ked mi nakoniec nič povedať nechce? Zbožňujem ľudí, čo sa radi nechajú prehovárať a tvária sa, že to nie oni vám chcú niečo zdeliť, to vy ich o to prosíte.

A po tom, čo som dostala riadnu facku (lebo nešlo o stúpajúce ceny MHD ani iné podobné kuriózne záležitosti), sa ohradzovala, že bola ticho, lebo mi nechcela ublížiť, lebo videla, ako som sa trápila. Trápila som sa, lebo som nevedela, čo som mala vedieť. A ak ma nechcela zarmucovať, musela automaticky klamať o tom, čo vedela? Že ona mi nechcela mariť nádeje...to ma dostalo. Alebo len pripravilo na túto vetu: "A ty by si mi to povedala, keby sa mi nieco take stalo?"
Viem, nemôžete vedieť, o čo šlo, preto nemôžete náležite oceniť sprostosť tejto vety. Tak nech vám aspoň postačí moje uistenie, že som takmer spadla zo stoličky.

Takže vďaka vlastnej blbosti (veď ako sme si už povedali, ľudia robia chyby) a s pomocou tejto osoby som dnes tam, kde som. A ešte sa ma tak po štyroch dňoch spýtala, či sa ešte hnevám. Za zradu a klamstvo? Nieeee, vôbec, moja.... Možno sa na ňu nebudem hnevať celý život, úprimne, ani teraz necítim zlosť, aj keď viem, že sa na ňu môžem hnevať oprávnene, ale ja nejak pretrvávam len v ľútosti, ale určite jej to nikdy nezabudnem.

V hlave mi teraz furt víria tieto dve vety: "Ako mi(alebo hocikomu) to mohla urobiť?" a "Tej je teraz fajn, nič ju netrápi, len ja som tu za debila." No a ešte rozmýšľam nad tým, ako som sa pôvodne chcela na birdzi venovať výhradne neosobnej tematike ^___^ haha, to nevyšlo... snáď nabudúce. Očakávajte nejakú prudko filozofickú tému. TO BE CONTINUED (snáď už v lepšom psychickom stave )

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu