Obývačka mala na stenách listnaté stromy. Jednu celú stenu zaberal nízky regál s knihami a inými vecami, čo už sa nevošli do spálne. Pri druhej stene bol televízor, tróniaci na malom stolíku. Nič nezakrývalo výhľad na koruny stromov. Gauč odsunula od steny a jeho zadnú stranu použila ako stenu svojho bunkru. Rozprestrela za gaučom dva veľké dáždniky, spustené zo stropu a diery pozakrývala dekami. Dovnútra si nanosila niekoľko ozdobných vankúšov a deku. Bunker bol pomerne malý, ale aj tak vzhľadom na nízky nábytok vyzeral, že zaberá väčšinu miesta v izbe.
Byt bol trojizbový, takže okrem spálne a obývačky mala ešte jednu izbu. Rozhodla sa nechať si ju ako ateliér na fotenie. Vždy taký chcela. Nepotrebovala plátno, mala krásne svetlomodré pozadie.
Urobila si zemiaky (s tatárskou omáčkou) a sadla si k počítaču. Zdalo sa, že sa ľuďom vcelku pozdáva jej posledná fotka.
"To kde fotíš?"
"Však u mňa."
"To je tak super. Ja by som nikdy nemala kde fotiť, všade niečo máme."
Mimovoľne sa usmiala. Kyslo.
Jej byt bol síce ako zo sna, ale to len preto, lebo bol trojizbový a ona v ňom bola sama. Stromy bolo vidieť, pretože v obývačke nebol nábytok. Ateliér existoval len preto, lebo tú izbu nikto nepotreboval.
Nielen, že tam nikto nechcel bývať, ale ani tam nechodievali. Občas možno, keď sa zadarilo, prípadne, ak ten niekto proste potreboval nutne niekde prespať. Všetci vždy mávali veľa práce, alebo boli chorí, alebo nechceli prísť, ak by mali byť len dvaja alebo traja, alebo... Vždy niečo. Už ich prestala volať. Ani maľovať stromy nebola taká sranda, keď tam vtedy nikto nebol.
Zdvihla sa a išla sa schovať pred svetom do svojho bunkru. Vnútri sa rozhliadla a uvedomila si niečo, čo ju donútilo rozplakať sa. Nikdy predtým si to nevšimla. Nevedela, ako to bolo možné, žeby to všetko bolo podvedomé a ona to bola schopná pochopiť až teraz?
Postavila ho pre dvoch.
----------------------------------------------------------------------------
Až také tragické to nie je. Už len preto, že vždy sa nájdu ľudia, ktorí k vám prídu na byt, ak nie raz, tak nabudúce snáď hej. Nekazme ale umelecký dojem.
A však ako správna stará panna už kocúra mám, presťahujem ho tam ku mne a budem sa mať aspoň s kým rozprávať.
Nie, nemám byt. Ešte pár mesiacov.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
ratsanares
21. 3.marca 2011 21:12
ja sa nastahujem raz dva, ak teda beries neplaticov!
2
ešte toho kocúra alebo dákeho hafana a také bývanie by sa mi moc ľúbilo
4
Veľmi krásne napísané, našla som v tom kúsok teba a predstavila som si jeden veľmi pekný byt, ktorý som v poslednom čase videla A predstavila som si tam takú výzdobu, akú si opísala. Bol by tak veľmi pekný
6
som zmateny: bolo, abo nebolo to o tebe? sak zober xebe tunidlo
7
Ja som si už dávnejšie povedala, že sama nikdy bývať nebudem... Minimálne toho kocúra si zaobstarám (chýba mi ten náš čierny maznák, stále dúfam, že sa zopakuje situácia z leta a najneskôr dva mesiace po zmiznutí sa zrazu zjaví naspäť doma... Aj keď sa bojím, že bude na dvore cítiť neznámeho psa a bude sa báť priblížiť sa ku dverám :/ )
Dobre, späť k článku - Každá minca má dve strany A chcela som dodať ešte niečo, ale už si nepamätám čo...
Dobre, späť k článku - Každá minca má dve strany A chcela som dodať ešte niečo, ale už si nepamätám čo...
Napíš svoj komentár