Pamätá si niekto môj blog ODVAHA??? No, tak som teda nakoniec bola za tu hrdinku...Ten pocit je to jediné, čo mi zostalo. To bolo akože poeticky povedané že to nevyšlo. Práve pred týždňom...
Aby bolo jasné, neľutujem to. Keby sa to malo udiať znova, určite by som to urobila. Beriem to, akože som si splnila svoju povinnosť voči sebe, aby som neskôr neľutovala, že som mohla niečo urobiť a že tam možno bola šanca. A asi som si potrebovala dokázať, že na to mám. Verte, nie je to také ľahké. Je iná vec predstaviť si, čo dotyčnej osbe poviete, a iné je stáť pred ňou.
Hnevám sa na seba. Nie za to, že som sa strápnila. Hnevám sa, že som bola sprostá naivka, lebo inak sa to nazvať asi nedá (bez použitia expresívnych výrazov), keď som si myslela že by z toho mohlo niečo byť... Prečo by aj na mne mal niečo vidieť? (to sú tie sľubované citové výlevy)
Bola som naivka, keď som si myslela, že dvaja ľudia, ktorí sa stretli raz v živote, sa môžu začať jeden druhému páčiť. Teda, najprv som tomu neverila, ale...hm...no...udiali sa isté veci a on ma tak trošku (tak trošku dosť) presvedčil, že sa mu páčim. Nikdy som si nebola na 100% istá, ale mala som v sebe nádej. A nosila som ju v sebe dosť dlho. A viete, čo je najhoršie?? Že tá moja hlavička sprostučká nechce pochopiť, že je koniec a furt v sebe nejakú nádej živí. Takže si budem musiet počkať ešte po maturitách na poslednú triednícku hodinu, aby keď vyjdem zo školy, som si konečne uvedomila, že toto je fakt koniec a už ho neuvidím. Úžasná som, čo??
No ale čo som si mala myslieť? Alebo je to normálne, že človek ide pred niekým po schodoch hore a otočí sa? A po pár sekundách znova? (keby sa to stalo len raz, poviem si, náhoda) Alebo že sa nakláňa iným spoza ramien? Že KAŽDÝ týždeň, keď má hodinu v triede na rovnakom poschodí ako vy, vyjde von pred triedu, rozpráva sa tam s hocikým, kto tam sedí celú prestávku a je tam aj po zvonení a pritom sa ešte nezabudne párkrát otočiť vašim smerom? Že keď ide pred vami, zrazu sa otočí a ide oproti vám? (bolo by to normálne, keby predtým nezastal, nepostál chvíľku na mieste a nepozrel na vás) No čo som si mala myslieť???? Ale keď príde na lámanie chleba, tak jediné, čo vám povie(po malom prerušení treťou osobou, ktorá nechápe, že 3 je niekedy priveľké číslo), je "tak veľa šťastia na maturitách."
Každému človeku by to došlo. Každému. Ale ja nieeeeeeeee mne sa to už trošku uležalo v gebuľke tak si zase robím nádeje, hoci ho už asi nestretnem. A keby aj..? No dobre, idem sa radšej učiť informatiku...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
2
súhlasím so sárinkou (ako skoror vždy (A) alever mi, že ja ťa za hrdinku tiež považujem a možno by si mi z tej tvojej odvahy mohla v týchto dňoch trošku požičať...
hlavne o týždeň... keď pôjdeme do Žiliny... a ja sa desím toho, že už ikdy nič nebude také ako predtým!!!
hlavne o týždeň... keď pôjdeme do Žiliny... a ja sa desím toho, že už ikdy nič nebude také ako predtým!!!
3
Naivka nie si...vždy existuje šanca že city budú opätované
Inak mi ostáva len súhlasiť s predchádzajúcimi dvoma príspevkami
Inak mi ostáva len súhlasiť s predchádzajúcimi dvoma príspevkami
4
ja som tiez naivna, neznasam to
ten chalan, to musel byt zaujimavy zjav
ten chalan, to musel byt zaujimavy zjav
Napíš svoj komentár
Neviem síce, o čom bol predošlý blog (idem si ho asi prečítať), ale ja by som na tvojom mieste zvolila trochu iný druh odvahy: Odvaha volajúca sa "Prvý Krok".
Ja som to spravila v jednom vzťahu a nikdy som neľutovala, že som to spravila, pretože to bol vzťah krásny, hoci krátky. Netreba robiť prvé kroky stále, pretože človek sa zosmiešni... ale treba mať niekedy na pamäti, že chlapi sú strašné trdlá...