Paródia, bohužiaľ sa nedozviete, na čo

Je možné, že nebudete vedieť, o čom píšem a v tom prípade vám bohužiaľ príde tento text veľmi nudný. Dúfam len, že taký nepríde aj tým, ktorí vedia, o čo ide.

Nevedel som, ako sa to mohlo všetko tak rýchlo zomlieť. Ešte dnes ráno som bol obyčajný chalan ako každý iný. A teraz som čarodejník, za deň mocnejší, ako môj učiteľ a musím zachrániť svet a dievča, ktoré sotva poznám.

Toto dievča bolo ale výnimočné. Bol som si istý, že ho ľúbim, aj keď som jej nebol až tak bezhranične oddaný, ako ona mne. Vďaka mojej prirodzenej skromnosti mi bolo až trochu trápne, ako ona zo mňa slintá a ako ma zbožňuje. Sedela práve vedľa mňa a mračila sa do prázdna.

„Rozmýšľaš nad niečím, Helga?“
„Áno, Leopold, naozaj nad niečím silno premýšľam. Páni, ty máš ale postreh.“
„Snažím sa.“
Na tomto mojom vtipe sme sa obaja srdečne zasmiali.
„A čo ťa trápi? Povedz mi to, vieš, že mi môžeš povedať všetko, tak ako ja môžem všetko povedať tebe.“
Vzdychla si: „Ja viem, že môžem, Leopold. Ale keď... ono je to také ťažké. Včera som ešte bola obyčajné dievča a dnes som konfrontovaná s faktom, že môj bývalý je v skutočnosti posol temnôt, ktorého musíme premôcť. A to som si myslela, že to najhoršie, čo sa mi v živote stalo, bolo, že ma mama po pôrode predala dvom gayom drevorubačom, pretože nechcela dievča.“
„Ja viem, že je to ťažké, Helga. Aj jedno, aj druhé. Musíme byť silní. Porozprávaj mi, ako si ho videla bojovať proti tej dobrej čarodejnici, nech viem, na čo sa mám pripraviť.“
„Dobre, Leopold, poviem ti to. Bolo to minulú stredu. Nie, štvrtok. Šla som do jedného klubu, nie diskotéky alebo tak, taký slušnejší klub to bol. Ani fajčiť sa tam nemohlo a púšťali až od osemnásť. Okrem toho tam boli naozaj čisté záchody a červené polstrovanie.“
„Taký klub by sa mi teda páčil.“
„Ja viem, Leopold, preto ti to hovorím.“
„To je od teba pekné, Helga. Ale moje skromné ja si nejak nevie pomôcť... nestarajme sa teraz pre zmenu o to, čo sa mi páči a prejdime prosím ťa k tvojmu zážitku.“
„Si si istý?“
„Hej.“
„Dobre. Bolo to strašné... Zrazu som počula výkriky. Dobehla som k záchodom a tam bojovali. Podarilo sa mu ju uväzniť do akéhosi silového poľa a potom zrazu zmizla, možno ešte žije a niekde ju schováva.“
„Dúfajme.“
„Bojím sa...“
„Neboj sa, Helga. Tvoj strach je len zapríčinený tým, že to bol tebe blízky človek, aj keď ťa tak škaredo opustil a ty si teraz cítiš zraniteľná, lebo ťa pozná. Okrem toho si nikdy nepoznala lásku matky, tak nevieš, aké to je, oprieť sa o niekoho v krízovej situácii.“
„Prečo mi to vysvetľuješ ako retardovi, Leopold?“
„Neviem, Helga, naozaj neviem.“
„Máš ale pravdu... naozaj som nikdy nepoznala materinskú lásku, aj keď moji dvaja otcovia boli fakt skvelí. Naučili ma hlavne, že pravá láska sa so sexom neponáhľa a že pomaranče sú zdravé.“
„Ani ja sa do sexu neponáhľam a myslím si, že pomaranče sú zdravé!“
„Vážne? A čo špenát?“
„Ten vraj až taký zdravý nie je, to je len mýtus. A nemám ho rád.“
„Ani ja! Ach, pozri sa, sme si tak podobní, to je osud.“
„Ja verím na osud.“
„Ja viem, že veríš na osud a aj ja naň verím. Aj to musí byť osud!“
Bol som z tejto osudovosti taký prekvapený, že som romanticky omdlel. Ešte som ale netušil, kde sa prebudím....

 Blog

8 0 0 0 0

Komentuj

7 komentov k blogu