Pásmo

Ten deň menoval sa utorok a bol krásny.
Ivan Horváth: Laco a Bratislava


Krásna je teraz Bratislava. Jar tu prichádza v sprievode príjemného slnečného svitu a trošku studeného vzduchu. Čerstvý vetrík mi strapatí vlasy, keď chodím ulicami a mne sa vtedy všetko zdá krásne. Biely je deň, biele sú moje myšlienky. Nevadí mi meškajúca eliktrička, nevadia mi plné ulice. Nevnímam nič a pritom všetko, poznáte to?

So slúchadlami na ušiach a okuliarmi na očiach si to šiniem mestom, akoby som do toho davu ani nepatrila. Nevnímam čas. Nemám náladu rozoberať pochmúrne myšlienky dní, ktoré sa zdajú byť dávno minulé, aj keď číhajú za rohom. Odsúvam ich nabok. Na smútok je vždy dosť času. Smútok si nás vždy nájde, ale radosť musíme hľadať sami.

Všetko je pekné v týchto dňoch. Pekné sú široké sivo dláždené ulice, pekný je ich ruch, pekné sú malé obchodíky a kaviarne s peknými výkladmi, pekné je aj naše sídlisko Dlhé Diely, ktoré sa zladilo do zelenej. Pekné sú tu vlčie maky, ktoré mi rastú pri škole. Trhám jeden (pred týždňom, v utorok!) a spomínam, ako sme s mamou robili makové panenky. Ešte mi leží v skrinke.

Pekné sú aj púpavy, pekné sú orgovány, pekné sú sedmikrásky. Ale tých je pomenej. Jednu predsa len nachádzam a beriem si ju so sebou. Počítam jednotlivé lístky a pri trhaní si opakujem: ĽÚBI MA, NEĽÚBI MA... Zase to vyšlo.

Čítam Hviezdoslava. Maturity sú maturity. Ale nejak mi to neprekáža, dokonca mi to príde vcelku zrozumiteľné.

"Ó, ja cítim, ja tuším a ja myslím!"

Čítam Apollinaira, Hrušovského, Baidelaira, Kraska... Inoväť v románe Jozef Mak je fajn, ale viac ma očarila tá veta z Hviezdoslava. Sadám k počítaču a píšem si ju do profilu na birdz. A keď už som tu, niečo napíšem. Možno sa niekto nakazí a bude mať pekný deň.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu