Rozdiel medzi mnou a mnou

Som tu, taká aká som a taká, aká by som mala byť.

Bežím. Snažím sa utiecť pred tým, čo ma trízni, straší po nociach, ale aj cez deň, čo sa mi usídlilo tam niekde vzadu v hlave v tajomných neprebádaných sférach a máta ma....Utekám pred akousi tmou, čiernou hmlovinou nasiaknutou všetkým hnusným, zlým, prestrašným... "Neujdeš!"

Môj proťajšok neuteká. Má svojich strašiakov, ale tí sa sotva môžu rovnať mojej čiernej tme. Sú ako strašiaci z poľa - skôr na smiech. Zasmejem sa a zmetiem ich z cesty jediným ladným pohybom ruky. "Nestraš! Nemám na vás čas! A povedzte svojím temným bratom, že keby sa ukázali, postavím sa im a nepohnem ani brvou, áno, chachaa!"

"Prečo utekáš?" pýta(m) sa ma. "Postav sa im!"
"Nemôžem...," plačem, "...už som skúšala..."
"Si slabá." To bolí.

Čaká ma priepasť. Ten sen mám často. Bežím.
- Preskočím ju, viem!
- Prečo vôbec bežím? To nezvládnem!
- Keď to zvládli iní...a ja nie som o nič horšia!
- Všetci sa budú smiať, keď to nezvládnem!
- Nechám všetko za sebou!
- Čo ak to bude na druhej strane rovnaké? Alebo horšie? Čo dobré na mňa môže čakať?...NIE! Čo to? Pustite ma!
Ešte sa pokúšam striasť ich zo seba , ale slabnem... Všetko ma bolí. Slzy. Vidím sa preskočiť tesne pred tým, ako ma definitívne pohltia a ja klesnem na zem ako v podivnej neľudskej horúčke.

Prebieriem sa zadýchaná. Všade je svetlo, ale to ma neupokojuje, putujem očami po izbe a hľadám skrytých nepriateľov. Sú preč? "V hlave...úplne vzadu...." Nie, nešepkaj! chytím sa za hlavu.
Klesnem opäť na vankúš. Nepreskočila som. Ostávam pred priepasťou. Čaká ma ďalší deň v horúčke, kedy strašiak nakazil všetko okolo mňa a celý deň je sivý. Ďalšia noc, kedy som sa musela dívať na mňa, ako víťazím a o to viac teraz cítim svoju prehru a pokoru.

Čo prinesie ďalšia noc? Sú tu... a my dve ešte stále nie sme jedna ja.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu