(posledný deň pred odchodom)
Vráťme sa najprv trochu späť ku včerajšiemu dňu. Už som nechcela naťahovať minulý blog, preto to ide sem. Večer sme boli totiž ešte pozrieť sochu Ježiša, ktorá stojí v Almade a vidno ju aj z Lisabonu, vyzerá ako tá v Rio de Janeiro, len je o dosť menšia. (A ako hovorí Pali Graus, kto by to bol čakal, že vyšší náhradník sa objaví v nejakom poľskom zapadákove) Samozrejme, aj tento areál sa o šiestej zatvára. Škoda. Na druhej strane cesty ale vidíme bamus a ten sa stáva pre nás oveľa zaujímavejší. Je obrovský, možno aj päť metrový a aj plošne je ho tu fúra. (fun fact: bambus môže vyrásť až 90 cm za deň a v pohode prerazí betón, preto ho v Číne používali na dosť krutú smrť – trestanca priviazali s rozkročenými nohami nad bambus a buď mu to roztrhlo maternicu, alebo črevá.) To si proste MUSÍM zobrať domov ako suvenír. (bambus sa mi nevošiel do batožiny a už som si ho nechcela narezať na ešte menšie kúsky, aj tak mal len asi 50 cm... Ika mi sľúbila, že mi ho donesie, keď sa po skúškovom vráti.)
Teraz preskočme môj dvanásťhodinový spánok a prejdime k ďalšiemu dňu. Naplánovali sme si len dve veci, ale časovo náročné: botanickú záhradu a oceanárium. Na začiatok sľúbená fotka pre tých, ktorí sú už zvedaní na to, ako sa z Prosa stal lodný kapitán:
Motkáme sa v meste neďaleko Hard Rock Café a nevieme nájsť botanickú. Za to ale nachádzame grafitti stenu.
Vynechajme nudné opisy toho, ako sme zase raz stratení a prejdime k botanickej. Ako ste videli pri bambuse, mám záľubu v zvláštnych spomienkových predmetoch. (spred Torre de Belém som si vzala mušličku) Tak som si tu pobrala kopu zvláštnych exotických plodov. Nič extra, proste nejaké fazuľky, bobuľky a jednu šišku. Hneď pri vchode stál ten najlepší strom, aký som kedy videla. Má vzdušné korene, ktoré hojne púšťa z kmeňa smerom dole k zemi. Keď vrastú do zeme, hrubnú a niekedy prirastú k pôvodnému kmeňu.
Proso ukázal, že vie hrať na viac, ako len na tri nástroje. A ono fakt každá časť vydávala iný zvuk a znelo to dobre!
A takéto človekom vytvorené útvary sme našli len tak stáť v tráve. Ehm.
Nasleduje pasáž, kedy sa prepravujeme k oceanáriu a zase sa strácame. Nachádzame sa v novej časti, okolo vysoké moderné budovy, cez ktoré nič nevidno. Žiadna značka, nič. Mimochodom, šiesty poznatok z Lisabonu: Portugalci vás pustia ešte aj na vlastnú zelenú. Milé, nie? Rozhodne menej stresujúce, ako Londýn, kde sa autá rozbiehajú, aj keď ešte všetci ľudia nie sú na chodníku (raz som mala pocit, že bok autobusu, v ktorom sedím, fakt zachytí babu, ktorá sa cez dav nevedela dostať z prechodu na chodník) a kde si cyklisti myslia, že pre nich semafory neplatia vôbec.
Druhé najväčšie oceanárium v Európe je dvojposchodové, s jednou veľkou nádržou v strede, ktorú obídete zo všetkých strán a vidíte do nej tuším na šestnástich miestach, ak dobre rátam a po vonkajšej strane kopa menších. Anzu nie je veľmi na ryby, viac ju nadchli tučniačiky.
„Fuck. Ja som fakt za deň povedala už tretí krát ´tučniačiky´?“ rozmýšľam. Vzťah s Tunidlom na mne očividne zanecháva následky. Musím sa dať liečiť, kým nebudem zdrobňovať už aj predmety dennej potreby. Aby ste tomu rozumeli, my sme jeden z tých nechutne sladkých párikov (ale len v súkromí, na verejnosti sme poslušní). Prečo si myslíte, že sa ten album volá Anzu a jej ťuťuťu-ňuňuňu kreatúra? Momentálne máme dokonca hru na pískaciu hračku – on ma stisne, ja pískam a on sa teší, aká som zlatá. Toľko k vašej dnešnej nočnej more. A potom sa divte, že aj keď som od neho vzdialená jedno časové pásmo, hovorím ´tučniačiky´.
Odchádzame po poslednej výzve pred zavretím, čo vás asi neprekvapuje, ak ste sledovali, ako sme doteraz stíhali, čo sme si naplánovali. Označila som to „ranné reči“ – ráno (čiže doobeda až na obed) boli všetci (čiže oni dvaja) presvedčení, že stihneme všetko, čo chceme a ešte sa aj nudiť budeme, takže ešte tam môžeme narvať aj ďalšie dve veci.
Ideme baliť. Zajtra o šiestej vstávame a letíme domov.
(Easyjetu takmer nikdy nemeškajú lietadlá, ako Ryža zistila. Naše však meškalo s odletom hodinu. Na prestup v Ženeve sme mali menej ako dve hodiny, čiže systém mi pôvodne ani nechcel predať letenky, musela som to obísť a mať viacero rezervácií. A oni boli kľudní, ešte sa smiali. Mala som chuť im vlepiť, aby si uvedomili, že dosť dobre môžeme ostať minimálne 24 hodín na ženevskom letisku a bez letenky. Našťastie dal kapitán dva a štvrť hodinový let za hodinu a pol. Potom sa ešte motkali na letisku pri každom obchode s nechutne frahou švajčiarskou čokoládou. To už som sa na nich vysrala a šla ku gate sama.)
Na záver: Proso si nekúpil nové nohavice a už sme nestretli predajcov hašišu. Ďakujem tým pár ľuďom, ktorí tento miniseriál čítali. Rozmýšľam, že ešte napíšem jeden cestopis – žiadne moje zážitky, proste niečo krátke pre cestovaniachtivých ľudí.
Ako sme kupovali letenky
Ako kapitán lietadla hlásil, že sme screwed
Ako sme kupovali hašiš
Ako cesta výťahom stála tri eurá
Ako sa jedli chobotnice
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Hej, aj mne sa to stáva
A potom riešim, či je tá frekvencia zdrobnenín už priveľká a tak podobne
Budeme musieť trénovať drsné hovorenie slov v štandardnom tvare
A potom riešim, či je tá frekvencia zdrobnenín už priveľká a tak podobne
Budeme musieť trénovať drsné hovorenie slov v štandardnom tvare
Napíš svoj komentár
Btw, to kde v Londýne si preboha zažila hento? Ja som sa v Londýne stretla práveže s mimoriadne tolerantnými šoférmi, ktorí ťa pustia, akonáhle prichádzajú ku prechodu, kde sú tie svietiace lampičky naznačujúce prechod, a ešte sa na teba usmievajú... a na zelených sa púšťajú, ak niekto niekoho blokuje a trúbia na seba, že "poď, lebo inak sa nedostaneš odtiaľ, kde práve si" Mne sa práveže londýnski šoféri veľmi páčili počas každej jednej návšteve. Si si istá, že si nebola niekde na kraji mesta, keď si zažila takých blbých šoférov? To by potom totiž mohli byť Poliaci, Česi, Slováci a Ukrajinci