Ak by som mala tú možnosť, tak zo všetkých štyroch chcem späť teba. Možno je to prekvapujúce, nakoľko sme sa takmer minuli, no ja ťa tu chcem práve preto. Nestihla som ti nič povedať ani si ťa zapamätať. Vraj by som sa ti pozdávala. Moje smerovanie, láska k lesom, možno by som sa ti zdala správne vtipná a dokonca sa ti celkom podobám.
Vďaka tebe by som mala Oravu ešte radšej a dávno by ma ľudia označovali za dobrého šoféra. Dávno pred skúškami. Upiekla by som ti každý deň koláč, aby si mohol „orezávať kraje“, vrčala, nech ráno netrieskaš a ideš ešte spať. Hľadala by som ti zuby vo vreckách kabátov a ty by si chápal, prečo považujem zaboriť prsty do kusiska surového mäsa za vrcholne uspokojujúce. Naučil by si ma poriadne strieľať a ja teba odnaučila variť držky. Svet prišiel o delikátnu kombináciu vnučky a starkého.
III.
Moja najmilšia z kvarteta. To tvoje dlane ma nikdy nikomu nedali, u teba bolo doma. Tak doma, ako už nikde nebude. S tebou som varila prvé jedlá v prázdnych hrncoch, budila ťa uprostred noci, lebo som sa bála sov. Spolu sme vo veľkej kúpeľni za stolíkom osemsmerovkovali, keď dedko okrikoval futbalistov v telke. Rozbíjala som si u teba kolená a mama ma hrešila, že mi nemôže dať na začiatok školského roka sukňu. Ty si potom hrešila mamu a ja už som si obíjala ďalšie časti tela pri pádoch z bicykla.
Nemôžem pozerať krasokorčuľovanie bez toho, aby som si na teba spomenula. Nechávala si si došpiniť nos mojimi kriedovými prstami a malé kytičky z drobných kvietkov si si odkladala do vody v štamperlíku. Stále ťa vidím sedieť v kuchyni so stoličkou nakrivo, usmievaš sa a aj v zástere vyzeráš ako dáma. Ja sa usmievam vždy, keď si viažem tú svoju. Na teba. Cesto si z rúk odstraňujem nožíkom presne ako si to robila ty, múku mám až vo vlasoch, keď si ich roztržito odhŕňam z tváre. Smiala by si sa mi ako som sa zvykla ja tebe. Nech bolo tvarohu akokoľvek málo, vždy ti pre mňa trochu ostalo. Pre mňa by ti ostalo zo všetkého. Dúfam, že ak raz budem mať vnúča, budem mu tým láskavým a chápajúcim bezpečím, tou mäkkou istotou a domovom, čo vonia ako ty.
II.
Mali ste aj vy dedka, ktorý vo vás prebudil dobrodruha? Môjmu stačila plynová bomba. Ísť ju vymeniť za novú k protivnej starene znamenalo nebezpečnú misiu. Cestou sme išli „do sveta“. Svet bolo ľuďmi neprebádané územie za riekou, za hrozivým mostom. Vo vysokých lopúchoch sa ukrývala rôzna háveď, ktorou sme sa museli prebojovať k starému dopravnému ihrisku. Nesmeli sme sa zdržať pridlho, aby nás svet nezhltol. S dedkom som sa nebála ničoho. Krutého sveta ani obrovského psa na konci ulice. Strela bola veľký agresor a brána do dvora jej majiteľov bola vždy otvorená, ale dedko ju vedel spacifikovať. S dedkom som sa nebála ani v inak prázdnom kostole, kde sa všetko hrôzostrašne ozývalo. Pustila som sa s ním opravovať zvony do vysokej veže a na prieskum krkolomnou cestou po strmých schodoch aj bez neho.
V ochotníckom ťa bola škoda, dedko. Tvoj hlas sa často ozýval v hale a ja som sa pajedila, že pesničku spievaš úplne inak, ako sa patrí. Tešil si sa, že sirup od kašľu chcem len od teba. Nedbal si, či kvôli tomu, že sa ti občas trasie ruka a pol lyžičky vyleješ. Česal si tiež najlepšie. Zakudľofené miesta si jednoducho preskočil a ušetril nás oboch bolestného náreku. A bolo úplne jedno, či mám osem rokov alebo osemnásť. Keď si pri dverách zašušťal s rukou vo vrecku, ja som pribehla. „Dušinka, chceš hašlerku?“ Ja som odpovedala nastavenou dlaňou.
I.
Vydržala si so mnou najdlhšie. Až doteraz. Skutočnosť ma naplno zasiahla až keď som v kostole prečítala tvoje meno. Zlomil sa mi hlas aj posledný vratký most k detstvu. Celé dopoludnie som čakala, kedy si sadneš k okrúhlemu stolu a podstrčíš mi obchytanú kôpku. „Miešaj, babuľko. Mňa by z toho bolela ruka.“ Obohrala si v kanaste kohokoľvek, kto si nevšimol, kam miznú karty. Človek sa pomrví a vypadnú mu zo svetra, potvory, všakže? Keď si sa s tromi podozrivo získanými žolíkmi rozbehla, svižne vykladala postupky a ja sa s údivom pýtala, či už zatváraš, vravievala si: „Heeej, zatváram. Oči!“ Lenže ty naozaj. Za tie roky, čo ťa trápil takmer len obdratý jazyk z toľkého rozprávania, som nadobudla pocit, že teba sa toto netýka.
Ako dieťa som sa veľmi čudovala, ako môžeš lúštiť krížovky. Keď som chcela prečítať rozprávku na dobrú noc, tvrdila si, že nevieš čítať. Chcela som ťa to naučiť, taká si bola neoblomná. Aj vtedy v júli, keď sme išli k strýkovi. V tričku na ramienka by mi vraj bolo chladno, tak si mi nekompromisne vnútila tú najstrašnejšiu a najzelenšiu blúzu, akú kedy uzrelo ľudské oko. Ale nie, chladno mi nebolo. Teraz vyjedám z baru tvojich 86% kakaa a prichádzam k zisteniu, že nič neznie tak mrazivo ako dopad hliny. A nič nevyzerá tak definitívne ako chlapské slzy.
Skutočný príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár