Ako som zmeškala jeseň

Spomínam si, ako som pred niekoľkými týždňami stála na stanici, čakala na Prahu a na okamih som to zacítila. Tá vôňa ma vždy nútila zavrieť oči a myslieť na to, ako som nosievala na výtvarnú listy, na zber jabĺk a na cesty od babky. Naši sa v kožených bundách držali za ruky a mame na deravom chodníku plnom mlák mäkko klopkali topánky.

V tej vôni je toho toľko... Škorica, dážď,anilínky, hašlerky, huby a tekvicové lampy. Vtedy som si nedovolila ani tú chvíľu radosti, nevdýchala som jeseň naplno a nastúpila do vlaku. Čakali ma najťažšie dni toho najťažšieho roka, aký sa kedy vliekol mojimi daňami. Vlastne skôr uháňal, ale zároveň trval celú večnosť. Ako keď vás od zatvárajúcich sa dverí električky delí jedna zaseknutá ruka alebo keď ste vypili veľa čaju a rozhodli sa ísť výťahom. Večnosť, ktorou som sa plahočila rannými rýchlikmi, nevykúrenými izbami, neznesiteľnými čakaniami, desaťhodinovými skúškami a zasa nočnými rýchlikmi. Na tú chvíľu, v ktorej si vychutnám jeseň som nenachádzala čas. Akoby som chodila ulicami so zapchatým nosom a šatkou na očiach. Často si malé aj veľké šťastia odkladám na koniec labáku, na piatok, po skúške z kliniky, po skončení školy, prvom dni v práci… Tak som zmeškala svoje najmilšie ročné obdobie. Takmer. Lebo keď sa uprostred pracovného týždňa naboso náhlim bytom, v ktorom toho ešte stále treba toľko urobiť, on mi tým všetkým vonia. Moja vlastná jeseň sa mi rozvaľuje v posteli a hoci toto je chvíľa, ktorej sa celý deň neviem dočkať, s ním dýcham zhlboka kedykoľvek.




Hodinu pred polnocou

mi desiatky malých bublín

vypĺňajú záhyby vlasov

nádych-

23 hodín po polnoci

mám silný pocit

že život je konečne tam, kde ja

kráča mojím tempom

leží, keď ležím

vedľa

-výdych

 Pseudoblog

16 0 0 0 6

Komentuj

2 komenty k blogu