Nechystám sa fňukať na 700 slov, stretla som tiež kopu fajn, niekoľko skvelých a pár výnimočných ľudí.
Človek sa vraj môže aktívne priateliť s 200 ľuďmi. Prichádzať s nimi pravidelne do kontaktu, vymieňať si s nimi názory, historky, zažívať nové, ktoré bude rozprávať ďalším. Akokoľvek dobrá som bývala v matike, teraz neviem do 200 napočítať, aj keď použijem prsty svojich priateľov. Je nás málo alebo som sa tak zhoršila v počtoch?
Nepovedala by som, že sa odťahujem alebo nestojím o spoločnosť. Mám iný pomer pracovného a voľného času, rovnako ako ich náplň, ale občas by som si celkom určite a celkom rada našla niekoľko hodín na spoločnosť, ktorá sa neskladá výlučne z príslušníkov mojej rodiny a z ľudí, ktorých poznám spoza hraníc.
V momente, keď som stratila chuť sa dookola pripomínať, akosi sme všetci začali hrdzavieť. Mňa ale stále zaujíma, čo majú nové moji bývalí spolužiaci a kamaráti z predvýškových čias, ako sa im darí. Chcem vedieť o ich úspechoch, obľúbených spolužiakoch, nenávidených profesoroch, o tom, keď sa niečoho boja, keď sa na niečom smejú, o ich nervozite z testov. Chcem im písať, keď sa ja budem báť tých svojich, keď ma niečo poteší, keď budem chcieť potešiť ich. Rada by som počúvala storky o ich spolubývajúcich a povedala im o mojej niekdajšej „Moure“, čo mňaukala do mobilu svojmu frajerovi. Alebo frflanie o nespravodlivosti ohľadom neuznávania českého ISICu, o filme, ktorý videli v kine a na ktorom boli dobré len pukance a titulky, o knihe, ktorú si musím prečítať aj ja.
Zaujíma ma, čo robia v strese, či sa už jeden zbavil kulturistického postoja počas skúšania a či ďalší stále hovorí „vlastne“ v každej tretej vete. Vlastne v každej druhej. Chcem mať z toho napnuté nervy a robiť mu čiarky za každé toto slovo, a chcem sa mu potom týždeň posmievať, že sa už nezmôže ani na to, aby prekonal vlastný rekord.
Raz za čas sa stretnúť, smiať, spomínať, stýkrát im rozprávať o svojom trapase v múzeu, kde som prišla o detskú lásku kvôli mobilu, čo nedokázal udržať svoje časti pokope. Nechať ich, nech sa mi smejú, zase. Chcem sa najprv tváriť rozladene a potom sa tiež smiať.
A tešiť sa z drobca. Ja si neviem predstaviť, že budem mať v dohľadnej budúcnosti dieťa a niekto ho už má. Nie nehodou, ale plánovaním, je krásne, je zdravé, šikovné a roztomilé. Chcem hovoriť, aké je najzlatšie na svete a myslieť to vážne, trochu sa s ním ponaťahovať, vrátiť ho spolužiačke, keď začne plakať.
Toto všetko si viem predstaviť, ale nie som si úplne istá, či aj oni. Skúšala som nás všetkých zohnať v lete, stretnúť sa. Väčšina prejavila záujem, ale nikomu žiaden termín nepasoval a nikto žiaden ďalší nenavrhol. Tak keď som asi piaty zavrhla a nestanovila ďalší, ostalo to stáť a stojí to doteraz.
Keď niekoho z nich stretnem v Tescu kupovať kapra, veľmi sa na mňa usmieva, vraví, že sa má dobre, že v škole – no ako v škole – a prajú mi veselé Vianoce. A ja mám vtedy pocit, akoby to nebolo ono, akoby to všetko pokazila vysoká škola. Alebo... asi skôr my. Hnevám sa, že sme to škole alebo nám dovolili, premýšľam, či sme sa tak zmenili alebo či za to môže akási časová slučka v tvare Bermudského trojuholníka, v ktorom sa strácame jeden druhému.
Žeby sme sa už nemali o čom rozprávať a miesto toho chrlíme tie hrozné frázovité odpovede? Žeby som sa zmenila len ja a zbytočne všetkých upodozrievam z neúprimných konverzácii pri regáloch s kompótmi? Ich úsmevy sa mi zdajú násilné ako mäsiar s nožom, ich odpovede nedostačujúce ako pri konverzáciách z nemčiny a ich odchody unáhlené ako meškajúci Regiojet.
Možno by sa radšej stretli pri varenom víne bez zdochýnajúcej vianočnej večere v ruke, ale naozaj nemajú čas. A možno som mohla byť aktívnejšia, možno áno. Ale znova ja? Nemohli do toho dorásť aj ostatní?
Nechcem tvrdiť, že nemám teraz vo svojej blízkosti ľudí, s ktorými by som spomínané veci robila a rozoberala nerada. Len je mi to málo. Chcem aj kúsok z čias, kým sme tak rýchlo dospeli.
Asi to skúsim znova.
Úvaha
Komentuj
15 komentov k blogu
2
@greyness chápem..
mám kamošku, ktorá ostala najlepšou aj po gympli. ale zas je pravda, že ona je doma viac, nezaťažuje ju tak časovo škola. nie s každým by som mohla byť tak často ako s ňou. ale aspoň občas.. nejdem tu prepisovať blog.
možno je fakt, že patrili do inej etapy a v tejto už sa náš časopriestor nepretína.
mám kamošku, ktorá ostala najlepšou aj po gympli. ale zas je pravda, že ona je doma viac, nezaťažuje ju tak časovo škola. nie s každým by som mohla byť tak často ako s ňou. ale aspoň občas.. nejdem tu prepisovať blog.
možno je fakt, že patrili do inej etapy a v tejto už sa náš časopriestor nepretína.
3
Ja zas mám na toto takú až "fyzikálnu" teóriu o výmene energie. Akýkoľvek vzťah (partnerský, priateľský, susedský, atď.) je o tom, že dávaš aj dostávaš a tieto dve premenné by mali byť v rovnováhe. Ak to tak nie je, ten vzťah začne po čase pokrivkávať. Jeden človek ho dlhodobo neutiahne.
A ja nemám nekonečné množstvo energie na ľudí (ani na 20 aktívnych priateľstiev a 200 mi príde až úplne nereálne), takže sa ju snažím dávať ľuďom, s ktorými sme v rovnováhe. Aj ja by som bol rád, keby sa oživili niektoré moje skoromŕtve priateľstvá, ale keď tí ľudia (vraj) nemajú čas a nie sú schopní mi ani odpísať, či sa mi ozvať raz za čas, tak ja nie som ochotný míňať na nich dlhodobo moju energiu na úkor tých naozajstných priateľov.
Plus absolútne súhlasím aj s @greyness
Aj mňa toto občas trápi, ale v konečnom dôsledku je to asi prirodzený proces. Akýsi proces prirodzeného výberu, lebo tí naozajstní ostávajú
A ja nemám nekonečné množstvo energie na ľudí (ani na 20 aktívnych priateľstiev a 200 mi príde až úplne nereálne), takže sa ju snažím dávať ľuďom, s ktorými sme v rovnováhe. Aj ja by som bol rád, keby sa oživili niektoré moje skoromŕtve priateľstvá, ale keď tí ľudia (vraj) nemajú čas a nie sú schopní mi ani odpísať, či sa mi ozvať raz za čas, tak ja nie som ochotný míňať na nich dlhodobo moju energiu na úkor tých naozajstných priateľov.
Plus absolútne súhlasím aj s @greyness
Aj mňa toto občas trápi, ale v konečnom dôsledku je to asi prirodzený proces. Akýsi proces prirodzeného výberu, lebo tí naozajstní ostávajú
5
@bansky Nie je to u mňa úplne takto. Tiež si hovorím, že nebudem plytvať energiou na tých, čo netreba, ale potom by som zase musela uznať, že nie všetci aktuálni známi a kamaráti si ju zaslúžia. Lebo to nie je o tom, že som s nimi viac fyzicky. S tými "predskokanmi" sme si pasovali viac. To je to, čo ma mätie. Niektorí z nich sa so mnou stretli vo dvojici, ale nie hromadne. A vyzerali byť naozaj radi, že sme sa videli, porozprávali, ale zas je dlho ticho. Je mi málo lajk na fotku a správa pred Vianocami. Nepovedala by som, že zabudli, ale že niečo škrípe. Tak neviem celkom presne, v čom konkrétne je problém. Odozva tam je, vždy. Niekedy ma až dojme.
Asi ma skôr mrzí to, že to nie je celokolektívne, ale takto jednotlivo.
Asi ma skôr mrzí to, že to nie je celokolektívne, ale takto jednotlivo.
6
Presne aj pre toto sa nerada vraciam domov... Ja už tu nemám nikoho, jedna z mála dobrých ľudí mi nie je schopná ani odpísať na fb a vždy som to ja, kto ju volá aby niekam išla. Aj to sa na mňa vyserie...
7
@tralalibang ja by som ti tak poradila, keby som vedela! ale vidíš sama, ja som na tom pretty much the same.
9
Tiež občasne prežívam podobné pocity a plávam nostalgiou, no potom si uvedomím, ako veľa pre mňa znamená tých pár, ktorí ostali, telepaticky poďakujem aj tým, ktorí odišli, pretože čas s nimi bol úžasne obohacujúci a som opäť šťastko :happy: (+maximálne zastávam teóriu @1 )
11
aaaa ja som si to prečítala hneď keď som to stretla ale som sa nevyjadrila!
každopádne tiež plne súhlasím so simkou, je to o tom, že ľudia nechcú.
hneď tieto prázdniny ma v tom utvrdzujú neskutočne, prvýkrát som nebrigádovala a mala som konečne čas na ľudí a napriek tomu som s nimi bola menej ako minulé roky.
môj brat je druhák na výške a za prázdniny stihol byť so svojimi bývalými spolužiakmi v krčme, tí istí prišli zakaždým, aj keď to bolo len s odstupom troch dní, aj keď s niektorými z nich je skoro stále v brne.
moji spolužiaci neboli schopní sa nijako zapojiť. volala som ich, nech si ideme niekam sadnúť-žiadna odozva. volala som ich, nech sa ideme sánkovať (2 krát), prvýkrát som išla s jednou spolužiačkou, druhýkrát sme boli už štyria. na silvestra som volala asi 15 z nich k sebe, prišli traja.
ja neviem, nerozumiem tomu, sme celkom fajn kolektív a nemyslím si, že by ma väčšina z nich mala za piču. oni ale proste nemajú chuť. a tak veľmi mi to lezie na nervy, že si píšeme, ako si budeme po tých ôsmych rokoch chýbať, pritom keď máme šancu byť spolu aj mimo školy tak sa z toho každý vyvlečie.
teda neviem, aký význam má tento môj srdcový výlev, ale proste som to potrebovala napísať
každopádne tiež plne súhlasím so simkou, je to o tom, že ľudia nechcú.
hneď tieto prázdniny ma v tom utvrdzujú neskutočne, prvýkrát som nebrigádovala a mala som konečne čas na ľudí a napriek tomu som s nimi bola menej ako minulé roky.
môj brat je druhák na výške a za prázdniny stihol byť so svojimi bývalými spolužiakmi v krčme, tí istí prišli zakaždým, aj keď to bolo len s odstupom troch dní, aj keď s niektorými z nich je skoro stále v brne.
moji spolužiaci neboli schopní sa nijako zapojiť. volala som ich, nech si ideme niekam sadnúť-žiadna odozva. volala som ich, nech sa ideme sánkovať (2 krát), prvýkrát som išla s jednou spolužiačkou, druhýkrát sme boli už štyria. na silvestra som volala asi 15 z nich k sebe, prišli traja.
ja neviem, nerozumiem tomu, sme celkom fajn kolektív a nemyslím si, že by ma väčšina z nich mala za piču. oni ale proste nemajú chuť. a tak veľmi mi to lezie na nervy, že si píšeme, ako si budeme po tých ôsmych rokoch chýbať, pritom keď máme šancu byť spolu aj mimo školy tak sa z toho každý vyvlečie.
teda neviem, aký význam má tento môj srdcový výlev, ale proste som to potrebovala napísať
12
@sveter fajn, aspon sme sa utvrdili, ze je nas viac
(btw, znova na tomto nicku? ja som tu jedneho cloveka uz zasypala TSkami ci je sveter. (sooorry
(btw, znova na tomto nicku? ja som tu jedneho cloveka uz zasypala TSkami ci je sveter. (sooorry
15
pohode
a neni som na svetrovi, len som tam zašla na chvíľu, snažím sa naučiť na tento nick : )
a neni som na svetrovi, len som tam zašla na chvíľu, snažím sa naučiť na tento nick : )
Napíš svoj komentár
potom mám (ne)kamošku s ktorou som na gympli bola spriaznená duša. dlhé hodiny sme si volali, hovorili si všetko. skončil gympel, skončilo naše priateľstvo. bolo to proste len o tom, že nás spojila škola a vtedy sme si rozumeli, potrebovali, chceli. teraz časom obe vieme, že za naše vtedajšie priateľstvo môže spoločná trieda. nič viac.
tak to proste funguje. s niekým sa spojíš a nerozdelíš. s niekým sa spojíš načas a potom sa obaja posuniete a aj, keď to predtým bolo doko, tak už si nemáte, čo povedať a radšej sa klameme, že neni čas, neni blábláblé :letim:
ja to vnímam takto. niekto príde a zostane navždy. niekto príde, urobí ťa šťatsnejším, keď potrebuješ a odíde...