Pre tieto nálady bola stvorená nedeľa.
Vždy som v nedeľu zvykla cestovať do školy, ale tento semester som bola obdarená niekoľkými voľnými pondelkami. Takže dnes som prepla na autopilota.
Mám pocit, akoby mi niekto vložil do kalendára deň navyše. Fajn, že sa mi tam nevyskytli dva pondelky, ale deň, keď som zistila, aké skvelé je nerobiť nič. A potom si trochu odpočinúť.
Zobudila som sa a nechcelo sa mi bojovať s viečkami. Tak som znova zaspala, bolo to jednoduchšie.
Neskôr som sa rozhodla opustiť posteľ a stráviť nejaký čas postojačky.
Potom sa mi ale zase nechcelo bojovať o poslednú mrazenú kukuričku v malom obchode na našom sídlisku. Nechala som pani, nech mi odsunie ruku a uchmatne si ju.
Tak sa začala moja bojová rezignácia a oficiálne som spustila mierovú, lenivú nedeľu.
Veď vlastne všetci bojujeme každú hodinu svojho života. O prácu, uznanie, voľnú kúpeľňu, diaľkové ovládanie, za svoj názor alebo pokojný spánok bez zlých snov.
Snažíme sa získať si lásku druhých, platené voľno. Niekedy pritom musíme bojovať aj so sebou, aby sme si vydobyli dobrú pozíciu a zvládli ešte jeden úsmev, ešte jeden kompliment alebo ešte jednu hodinu v práci. Prispôsobujeme sa a čakáme.
Na výhru, zmenu alebo ďalšie boje. Všetko naraz.
Musím len zistiť, o čo sa bojovať oplatí, proti komu vlastne zbrojím a aké mám šance. O sedem dní, po celotýždenných bojoch o rôzne potrebnosti môjho bytia, znova príde čas na regeneráciu síl a znova nechám siedmy deň plynúť s bielou vlajkou. Asi na to nedele sú.
Mne sa dnes nechcelo viesť žiadne boje. A viete čo? Išlo to. Nedeľa za chvíľu končí a aj keď mi nepriniesla žiaden strategický posun ani morálne víťazstvo, končím ju s dobrým pocitom.
Lenže bez bojov by sme nič nemali. Preto je v týždni nedeľa iba jedna.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár