23. 09. 2008 - trnava vs. ŠK SLOVAN BRATISLAVA (1:1) - pohľad zúčastneného

Po predchádzajúcich výjazdoch do trnavy, ktoré boli naozaj veľkolepé som tento predvčerajší akosi vypustil z hlavy a predzápasová eufória, ktorá ma chytá vždy tak týždeň dopredu, sa mi tentokrát vyhla.
Možno to bolo tým, že sa ľudia na sfz opäť raz spojili pre futbal a preložili zápas na absolútne neatraktívny utorok, alebo tým, že sa k nim pridali debili z trnavského vedenia a nedali nám lístky do predpredaja.

Samotný fakt, že masa niekoľko sto, vyhecovaných a miestami i pripitých fanúškov Bratislavského Slovana si má kúpiť lístky na zápas až priamo na mieste, predurčovala toto podujatie na veľmi nervózne.

Do štyroch vozňov sme sa natlačili v počte niečo okolo 700-800 ľudí, pričom sa nedalo ani len pootočiť hlavu, nie to ešte pohnúť.
V Pezinku do beztak preplneného vlaku pri všetkom komforte a poskytnutej kultúrnej úrovni ,,pristúpilo" (poväčšinou cez okná) zhruba 1OO ďalších belasých.

Nevedno ako, ocitli sme sa v bohom zabudnutej trnave a mohla sa začať posledná pokojná časť večera - pochod na štadión. Ten sa stal za výdatnej pomoci pyrotechnických doplnkov a hlasiviek takmer tisícky slovanistov, skutočne veľkolepým.
Pod stanicou sme ešte svorne zamávali skupinke najtvrdších chuligánov spartaku (vo veku od 6 do 12 rokov a s IQ pohybujúcim sa tiež niekde v hraniciach týchto číselných údajov), ktorí nás takto pekne rok čo rok spoza policajtov vítajú protislovanistickými pokrikmi, plnými detskej vzpurnosti a zlosti.

Napokon sme sa predsa len dopravili pod južnú tribúnu štadióna - tá bola z bezpečnostných dôvodov uzavretá tak pre nás ako pre domácich. Práve tento fakt bol najväčšou ranou od domácich usporiadateľov pre vlastných fanúškov, ktorí odpovedali bojkotom najväčšieho derby.

Ubehlo prvých 25 min počas ktorých sa vybavovali lístky - položme si otázku, prečo lístky neboli pripravené, keď bolo dva týždne jasné že prídeme a vyše hodinu si každý policajt v kraji mohol i zistiť náš približný počet?
S bratom sa mi podarilo dostať takmer na čelo tohto davu, vytešujúc sa, že až sa začne predaj, budeme tam medzi prvými a možno tým pádom prvýkrát v živote stihneme v trnave začiatok zápasu.
Na naše prekvapenie a zhrozenie všetkých naokolo, domáci dementi otvorili pokladňu (len jednu) asi sto metrov za naším chrbtom. Čiže zvolili systém utekaj do pokladne na opačný koniec tribúny, vystoj si radu, potom utekaj naspäť k turniketu a opäť si vystoj radu. Naozaj skvelé...

Čo nám zostávalo. Spolu s masou, ktorá rýchlo pochopila čo sa deje, sme sa presunuli k jedinému svietiacemu okienku (opäť musím vypichnúť fakt, že pre 800 ľudí bolo otvorené jedno okienko a jeden turniket) a zaradili do nekonečnej kopy po lístkoch bažiacich ľudí.

Minúty bežia a nervozita sa stupňuje. Každému príde nenormálne, že iba v trnave môžu byť rok čo rok tie isté, ba stále väčšie problémy okolo lístkov.
Dav sa tlačí a začína hroziť udupanie. Ozýva sa rachot a je jasné, že niečo povolilo. Skupinke belasých sa podarilo vylomiť bránu na južnú tribúnu (ako som už spomínal vyššie, táto bola uzamknutá celá, z bezpečnostných dôvodov...) a vzápätí sa do jej vnútroštadiónových priestorov podarilo preniknúť asi 5Oke z nás.
Samozrejme, že sa tam neohriali dlho. Takmer vzápätí už ich prenasledovali naši zakuklení priatelia (ktorých sa tu zišlo údajne až 730) a prakticky okamžite všetkých vyviedli späť na ulicu.

Boj o lístky pokračuje a končí sa asi po pol hodine, kedy už ktosi stráca nervy (nečudujem sa, sám som už mal chúťky na niečo podobné) a rozbíja sa okienko na pokladni. Reakcia je okamžitá. Predaj je skončený a polícia prichádza na scénu so svojimi umierňovacio-brutálnymi praktikami.
Ľudia sú zlostní, všetko sa presúva k jedinému turniketu, kde vzniká pokus o vyvalenie ďalšej, menšej bránky v túžbe uplatniť si svoje právo na tento futbalový zápas, ktoré je nám akosi protisrstne odopierané.

Minúty bežia a vzduchom letí informácia o tom, že dvesto metrov nižšie sa opäť rozbehol predaj lístkov. Dav opäť podlieha masovému konaniu a čoskoro sa tlačíme v ďalšej rade. Podarilo sa mi celkom šikovne dostať kamsi dopredu, kde prebieha najtvrdší boj o pozície a práve vo chvíli, keď sa už-už načahujem za lístkami (...o ktoré už popravde pomaly strácam záujem od vyčerpania) z okienka sa ozve ,,lístky sú vypredané" a vonku to okamžite začína vrieť.
Je nepochopiteľné, že sú lístky vypredané, keď priamo nad nami je prázdna tribúna o aspoň 3500 kapacite, kde by sme sa kľudne bez nervov pomestili.

Polícia je tentokrát výnimočne rovnako bezradná ako my a prisľubuje, že sa prostredníctvom krajského riaditeľa pokúsi získať lístky pre zvyšných asi 300 ľudí. Tak nás aspoň preventívne vytláčajú od okienka, pričom miestami to so svojím dôrazom tradične preháňajú a rovnako tradične sa všetko čo má nohy a ešte celkom nestratilo záujem o tento zápas, presúva k jedinému teraz preplnenému turniketu.

Nezostáva nám nič iné ako stáť a prizerať sa celej situácii. Pohľadom na brata zisťujem, že je z toho všetkého ešte viac nasratý ako ja a rovnako konštatuje (a zoberte si, že to sa hnalo v myšlienkach asi každému, či už radikálnemu alebo umiernenému fanúšikovi, s ktorým takto krásne vyjebali), že by niečo v tejto špinavej maštali aspoň rozbil.

Medzičasom začal futbal a naše zúfanie je na najvyššom bode. Zničoho nič sa na scénu opäť dostáva policajný zbor a neuveriteľne brutálnym spôsobom (keby som to nevidel, neuverím) vyprázdňuje priestor okolo turniketu.
Vzápätí sa z čiernej masy zakuklencov vynára jeden s megafónom a prihovára sa nám otcovským hlasom:

,,Fanúšikovia Slovana, k turniketu pôjdu iba tí čo majú lístky. Ostatní zostanú na miestach. Nerobte žiadne neuvážené kroky, lebo zase spravíme zásah a to sa vám nebude páčiť..."

Musím priznať, že ma presvedčil. A so mnou asi aj väčšinu okolo stojacich, lebo vpred sa vybralo iba pár z nich. Kúsok naľavo vykročili i dvaja štyridsiatnici s lístkami v rukách no policajti ich sotili späť do davu. Nechápavo protestujúc pokúsili sa opäť dostať k turniketu, načo sú im odpoveďou rany od obuškov a oboch berú kamsi dozadu. To zrejme odradilo i zvyšných pár čo lístky mali a zostávame všetci vonku.

Neuveriteľná situácia, možná asi naozaj iba v trnave. Nemôžme ísť dnu, nemôžme ísť ani na stanicu, musíme zostať stáť celý zápas pred štadiónom.
Ľudia kapitulujú a sadajú si na zem. Osobne stojím v malej skupine tých, čo sa rozhodli brať to tak trochu s nadhľadom a robia si z toho celého srandu, tak trochu svojím smiechom očividne provokujúc obďaleč stojacich fízlov.

Beží asi 30 možno 35 minúta zápasu, keď sa polícia opäť formuje a vytvára koridor smerom k vstupnej bráne na štadión ktorá sa otvára. Váhajúc, ako malé deti na prechode, pár z nás vykračuje tým smerom, no rýchlo sme stopnutí.
Na naše prekvapenie sa zo štadióna vyvalí celý zvyšok belasého tábora, ktorý sa zo solidarity k nám vonku stojacim rozhodol bojkotovať zápas. Naozaj nevýslovná vďaka za toto. Vidno, že sme za jeden povraz ťahajúca rodina...

Vítame sa mohutnými pokrikmi a mierne brzdení políciou sa uberáme na odchod, keď vtom...
Ďalší rachot a opäť je vyvalená brána na južnú tribúnu. Neodolávam možnosti ocitnúť sa konečne na štadióne a už letím v skupine belasých, svorne hulákajúcich ,,všetcíííí" na tribúnu. Vybieham hore po schodíkoch a s potešením sa hrniem vyššie k stoličkám, dúfajúc že každú chvíľu dorazí i zvyšných 900 slovanistov a obsadíme celý juh...

Na moje prekvapenie sa nás tu takto ocitlo len niekoľko desiatok a z tunela podo mnou teraz jeden za druhým vybiehajú ťažkoodenci a mlátia všetko hlava-nehlava.
Je čas na ústup. Tušiac, že to nebude bezbolestné volím stranu, kde ich je opticky menej a keďže sa práve venujú nejakému násťročnému úbožiakovi, darí sa mi prešmyknúť beztrestne.

Pohľadom naokolo musím skonštatovať, že toto vtrhnutie na tribúnu už nebude z pohľadu polície zvládnuté tak kľudne ako to predchádzajúce. Volím teda neagresívnu formu ústupu a s rukami za hlavou sa vraciam späť do davu na ulici.
Pokúšam sa prejsť okolo skupinky kukláčov uháňajúcich hore na tribúnu, pričom sa každý z nich po mne zahnal. Obuškom dostávam ranu do hlavy a to spolu s ďalšou do chrbta ma prinútia rozbehnúť sa.
Dole je hermeticky uzavretý východ z tribúny a tak bez rozmýšlania pritisnem ruky na hlavu a vrútim sa priamo do po krvi slintajúcich policajtov s dúfaním, že prerazím na ulicu.
Žiaľ nepodarilo sa. Inkasujem rany z každej strany, či už nohami, rukami, alebo obuškami. Evidujem len že ma držia za krk a ramená a tak sa nemôžem vyšmyknúť. Nevediac ako (možno sa dole schodmi dostala k besniacim policajtom ďalšia obeť) vytrhávam sa zo zovretia a po poslednej rane do stehna, ktorá je vlastne i príčinou toho, že sa napokon ocitávam na zemi, unikám z najhoršieho.

Akási dobrá duša spomedzi našich ma zdvíha zo zeme a pýta sa či som okej, načo prikyvujem a zaraďujem sa do davu hromžiaceho smerom na zasahujúcich policajtov.
Odrazu ma prepadá obrovský strach. Obava či môj brat nenasledoval moje kroky na tribúnu. Našťastie ma tento hrozný pocit opúšťa asi po dvadsiatich sekundách, keď ho zbadám obďaleč s mobilom v ruke, natáčajúceho celé brutálne divadlo. Otáčam sa smerom k tribúne, kde práve vyvádzajú posledných.
Musím uznať, že som mal šťastie. Pri pohľade na ľudí, ktorých policajti zhadzujú zo schodov, kotúlajúcich sa až k nohám ďalších dolestojacich zelených, ktorí neváhajú a bijú všetko či už na zemi alebo v podrepe sa dole v prihliadajúcom dave stupňuje revolučná nálada a vykračujeme smerom k tribúne. Vzduchom letia flaše a kamene na čo je odpoveďou ďalších tvrdý zákrok polície, tentokrát voči všetkým vonku.

Nevedno ako, situácia sa napokon predsa len upokojuje. Všade na zemi je plno skla, štrku a krvi v neposlednom rade. Naokolo si ľudia hladia obité časti svojich tiel, prípadne pritláčajú vreckovky na krvavé rany.

Vykračujeme smerom k stanici, kde sa dozvedáme, že Slovan navyše prehráva 0:1. To celkovú situáciu príliš nezlepšuje no k ďalším výtržnostiam, či už z radov fanúškov alebo policajtov, neprichádza.
Vo vlaku si sadám na priečinok určený pre batožinu a sledujem nasratých ľudí pod sebou debatujúcich o celom podujatí.

Na záver sa ešte vo vlaku oslávi premenená penalta (1:1), čož mierne zlepšuje náladu a takmer vzápätí nás už vítajú svetlá kultúrneho sveta.

Toľko k tomuto zaujímavo strávenému podvečeru. Nezostáva nám nič iné, len sa tešiť na ďalšie výjazdy, do dunajskej stredy obzvlášť...

 Denník

2 0 0 0 0

Komentuj

8 komentov k blogu