Poplach v škole

Plynula druhá polovica prvej prednášky a moja preťažká hlava s práve pohodlne uložila do môjho vlastného náručia tvoriaceho pohodlný vankúš na drevenej doske lavice, keď sa vedľa mňa otvorili zadné dvere našej posluchárne. Jedno oko sa mi nepokojne zamrvilo a viac privrelo pred prišlým prievanom a ucho na tej istej strane začulo zadýchaným hlasom vyslovenú vetu, nejakej pani zo študijneho oddelenia:
,,Cvičný poplach, všetci opustite budovu školy!"
Musím povedať, že ak by vynechala slovíčko ,,cvičný" iste by som sa z mojej (ne)pohodlnej pseudopostele pozviechal oveľa rýchlejšie. Takto som véééľmi pomaly za hluku plynúceho zo všeobecného vzruchu spôsobeného touto správou, zdvihol svoje polámené telo a opatrným krokom opustil triedu.
Spojil som sa do jednej unikajúcej skupiny so spolužiakmi, ktorí ma (nakoľko som pred chvíľou opustil poslucháreň, kvôli návšteve toalety), obvinili, že v tomto celom zaručene mám prsty.
Náš prednášajúci, inak bývalý vojenský hodnostár bol vo vytŕžení a každý už len čakal, kedy si nasadí prilbu, rozbije okno a dramaticky zlaňuje na prízemie, aby nám všetkým zbabelým žoldnierom ukázal ako sa má správne evakuovať (čudné slovo) budova.

Ono sama o sebe takáto cvičná akcia isto má zmysel, no naozaj iba v tom smere, že sa všetci dozvieme ktorými východmi máme unikať. Keby sme tento nácvik robili na čas a teda pred vchodom by stála rektorka so stopkami a rozdávala za to zápočet, alebo aspoň čokoládu, situácia by bola úplne iná. Raz som to videl v telke v nejakom discovery programe, kde robili nácvik vypratávania lietadla počas simulácie nejakej smrteľno-fantasmagorickej hrozby. Prvým neviemkoľkým ktorí sa ocitli vonku, sľúbili finančnú odmenu. To bol boj o pozície. Presne tak nejak by to vyzeralo i u nás.
Ako prvé by sa zistilo, že chodby a schodisko sú príliš úzke na taký počet študentov, aký možno očakávať, že budú chcieť dožiť svoj život mimo trosiek vybuchnutej budovy. Ako druhé by sme sa neprepchali cez vchodové dvere, kde by celkom iste vznikol lievik a minimálne o polovicu by sa budúci,,strop iteligencie" (ako nás raz nazval nejaký veľmi optimisticky zmýšľajúci docent) tejto krajiny preriedil. Osobne mám v aj tak v pláne v prípade hrozby, napodobniť nášho vojenského prednášajúceho a voliť skok z okna. Druhé poschodie ma síce bude stáť členky, no aspoň mi nepodupú po hlave moji spolužiaci a profesori i iná zmes, čo zatracuje svoj voľný čas v tejto vysokonákladnej inštitúcii.
S chalanmi sme si ešte predĺžili tento vojenský brannobezpečný výcvik o nácvik predzásobenia obyvateľstva potravinami a tak sme si to zamierili do miestnej samoobsluhy. Chyba v systéme spočívala v tom, že oni nácvik nenacvičovali a tak sme ten náš, ktorý by spočíval v rozbíjaní výkladov, rabovaním oddelenia s alkoholom a sladkosťami, ako aj skákanie po kapotách policajných áut, nemohli dokončiť do bodky.
Na prednášku sme dorazili, keď už bola v plnom prúde a keď sa všetky hlavy otočili na nás, stručne sme len skonštatovali, že sme sa žiaľ evakuovali (toto je fakt divné slovo, čudujem sa, že mi ho systém nepodčiarkol červenou) do bezpečnej vzdialenosti, ktorá sa v konečnom dôsledku ukázala ako príliš ďaleká a že je nám to vlastne i ľúto. Každopádne vojak mohol byť na nás hrdý, pretože sme to celé poňali veľmi zodpovedne a odhliadnuc od toho, že sme zvyšok prednášky spotrebúvali potraviny nakúpené do n atómového bunkru, vlastne sa ani nemal prečo na nás hnevať.

Uvažujem, že je to celkom nezvyčajné. Vlastne už pár rokov som nič podobné nezažil. Celú strednú školu bol myslím kľud. Na výške som tretí rok a tiež sa nič také ešte nedialo.
Nato základka bola takýchto akcií plná. Až na to, že sa nikdy nejednalo o nácviky. Nebolo treba. Tak raz, dvakrát do roka nejaký zo žiakov nepripravených na písomku, zavolal na populárne 150, prípadne inú odrodu kontaktov na našich life rescues, aby oznámil ten populárny fakt, že na škole je bomba.
Vždy potom celá škola vybuchla radosťou, čož je dosť paradox ak si uvedomíme, že sme mali - mohli, byť vlastne podmínovaní. Všetko to džavotajúce mladé s frfľajúcim starým vyšlo pred budovu, pokochalo sa na prichádzajúcich vozidlách záchranného systému, prípadne na veľkých vlčiakoch, ktorí nám mali tú bombu vyčuchať. Potom sme sa zozbehli na miestne ihriská a čakali na zaručenú správu, že budova našej školy je opäť raz zachránená.
Zaujímalo by ma, či to takto na základkách funguje i dodnes. Vlastne vzhľadom na prudký rozvoj telefónnej komunikácie by tento trend vyvolávania planých poplachov mal vzrásť. Zrejme si budem musieť pár rokov počkať na report od vlastných detí, až nastúpia do výchovno vzdelávacieho procesu ako ich ocinko pred rokmi.

No a radšej to už ukončím, lebo práve vstúpil môj armádny prednášajúci do knižnice a zdržuje sa záhadne za mojim chrbtom. Snáď si nebude chcieť prečítať moju ,,seminárku" ktorú si tu práve píšem. Asi by bol v šoku... a možno nie. Možno by ma pochválil, že ma to tak parádne vzalo, až som sa o tom rozhodol písať. Plus, že on by isto volil pri úteku prerazenie zadnej steny budovy granátom a až potom zlaňovanie...

No stačilo... adios pri nejakom ďalšom zmysluplnom článku

 Denník

5 0 0 0 0

Komentuj

6 komentov k blogu