Rozlúčka s Tehelným polom v štýle Bratislavskí hulváti

Po niečo vyše dvoch týždňoch na naliehanie jedného z účastníkov sa konečne prepracúvam k bilancovaniu akcie spred 14 dní, na Tehelnom poli a v jeho blízkom či vzdialenom okolí.
Tento blog je určený zrejme len úzkemu okruhu ľudí, ktorí sa tohto večera nejakým spôsobom zúčastnili. Iní ho zrejme za vtipný či normálny považovať nebudú...

Sedemdesiat rokov starý štadión Bratislavského Slovanu po stovkách víťazstiev i prehier na svojom trávniku, po desiatkach osláv či oplakávaní na svojich tribúnach má byť podľa oficiálnych správ zaradený do futbalového dôchodku. So všetkými poctami sa tak malo udiať v predposlednom zápase našej ligy proti ašpirantovi na titul, Žiline.
Zápas, ktorý sľuboval fantastickú divácku kulisu i dravé zápolenie na trávniku mal byť zároveň dôstojnou rozlúčkou s naším prekrásnym štadiónom. A na takomto podujatí predsa nesmel chýbať žiadny belasý fanúšik.

Z rozličných kútov mesta v rôznom alko či nealkoholickom opojení sa začali na štadión zbiehať belasé masy, aby napokon vytvorili jednu veľkú belasú rodinu na zvráskavených tribúnach Tehelného poľa. Famóznej atmosfére tvorenej 9000 slovanistickými hrdlami, prišlo konkurovať i pár desiatok komparzistov zo žiliny, ktorí keby občas nemávali rukami, nikto ani netuší že tam sú...

Vo dvojici s Peťou (Petka9) sme už hodinu a pol pred zápasom vychutnávali posledné okamihy života prastarého chrámu futbalových úspechov a obohacovali svoj majetok o belasé suveníry.
Napokon sme zaujali miesto na hlavnej tribúne, tradične vpravo hore, aby sme si takto symbolicky uctili našu modlu. S pribúdajúcim časom pribúdalo i promile v krvi našich priateľov rozmiestnených v blízkych či vzdialenejších krčmách, až ho bolo napokon toľko, že sa všetci vybrali na štadión. Našu dvojicu postupne doplnili pekne pripití Ľuboš (redmoon), Kečo (keco) a Maťo (nie je na birdzi). Ich hlučnosť a dobrá nálada musela nakaziť každého v okolí desať stoličiek a tak sa priamo úmerne s počtom ľudí na tribúne zvyšoval i hluk.
Netrvalo dlho a doplnili nás ďalší traja kolegovia, tentokrát moji spolužiaci - Peťo (resistance17), Maťo a Jožko (ani jeden nie je na birdzi). Partia bola kompletná až keď prvý z dvojice Maťov mobilom zavolal posledného z nás, bezmenného (nepamätám si meno) študenta z euba-y.

Zápas obohatený o pestrú pyrotechnickú šou a mohutný support domácich sa napokon skončil 2 - 0 pre belasého jesenného majstra a tak prišiel čas opustiť náš druhý domov. Chalani ešte pobrali veľké plagáty so znakom klubu, ktoré boli použité ako choreo počas zápasu a už - už sme chceli odísť, keď vtom sa tribúnou začalo ozývať mohutné praskanie a pukotanie.
Belasí fanúšikovia sa rozhodli dopomôcť v demolácií štadióna a zároveň si z neho čo to odniesť na pamiatku domov a tak začali vytŕhať stoličky. Netrvalo dlho a i naša skupina, ktorej pripitosť ospravedlňovala jej demenciu , vylamovala jednu zo stoličiek. Bohužiaľ boli sme najbližšie pri prihliadajúcich polišoch a tak netrvalo dlho a náš zámer nám prekazili.
Nadišiel teda čas v dobrej nálade sa odobrať do mesta. Rozlúčili sme sa z nežnejšou súčasťou našej skupiny a všetci pochopili, že v bande už zostali len zvery...
Úvodom si Maťo I koledoval o problémy, keď sa pokúšal s podnapitým hulákaním chorálov, vycapiť jeden z plagátikov na dodávku plnú kukláčov. Vzápätí sme už ale pokračovali na trnavské, pričom Maťo sa nám snažil zohnať odvoz stláčaním kľučiek na všetkých autách okolo ktorých sme prešli (veď napokon v amerických filmoch tento spôsob kradnutia áut funguje celkom zaručene).

Nevedno ako previezli sme sa električkou (v ktorej sa sedelo či už na normálnych stoličkách, alebo aj na stoličkách zo štadióna) na obchodnú, kde sme si našli nejaký podzemný podnik. Tu sme sa konečne ukľudnili a chvíľu pozerali telku.
Po návšteve tejto krčmičky či čo to bolo, sa nám to začalo značne rozpadávať na všetky strany. Ten má zajtra školu, ten má zajtra robotu, ten proste odišiel bez slova atď. Pri starej tržnici sme ešte spôsobili trochu rozruchu, keď sme bojovali o troch domov odchádzajúcich z riadnym revom, niečo na spôsob ,,kráľu kráľu daj vojáčka, kerého?" (ako džouk, hej). A vzápätí sme zostali už len traja. Svätá trojka v zložení Ja (arugad), Peťo (Resistance17) a Maťo I (bez nicku), sa vybrala do nemenovanej predajne rýchleho občerstvenia, kde si to namierila priamo na wc. Nuž a keďže pánske bolo vyradené z provozu, zvolili sme dámske. Umiestnil som sa do jednej z kabíniek aby som vykonal menšiu potrebu a podsvetlený zvláštnym ružovým svetlom som sa započúval do toho čo robia tamtí dvaja blázni za dverami.
,,Podrž mi to trochu..., daj trochu z toho mydla nech to tam ide lahšie..."
Vskutku ma zaujímalo čo nájdem až otvorím dvere, no našťastie sa len snažili prilepiť mydlom jeden z plagátov kúsok nad zrkadlo. To sa im napokon za obrovských sprievodných rehotov i podarilo a tak sme mohli opustiť miesto. Možno by sa nám to i podarilo, keby Maťa nenapadlo zopakovať rovnakú procedúru i na pánskych toaletách. Našťastie však svoj úmysel zúžil a plagát sa ocitol miesto oznamu o nefunkčnosti záchodov, na dverách.

Keďže potrava v hlavnom meste je drahá, bežný vysokoškolský študent žije na bagetách a richmanoch. Práve k druhej menovanej forme stravovania sme sa vydali. Po spriatelení sa s nočnou predavačkou sme získali povolenie a lepiacu pásku, na prilepenie ďalšieho z množstva našich plagátov priamo na chladničku pred stánkom. Za asistencie prihliadajúcich sa príšlušníkov štátnej polície sme si spravili foto a vybrali sa ďalej. Neprešli sme snáď ani sto metrov a Maťo objavil ďalšie miesto na vylepenie plagátu.
Vyvoleným sa stal presklený reklamný pútač. Problém s nedostatkom lepiacich materiálov, vyriešil nechutným, odpudzujúcim no napriek tomu do kolien dostávajúcim napľutím na sklo a čuduj sa svete, plagát držal. Nech žijú Maťove lepkavé spoľahlivé sliny. No fuj, poďme radšej ďalej.

Po úmornej propagačnej práci nám zase raz vysmädlo. Namierili sme si to teda do Stormu, pre mňa neznámy pojem, pre počítačových magorov, najväčšia herňa na slovensku či kde. Popili sme drahé pivo, svojim rehotom narušili pokojný chod baru, no vzhľadom na nezasahujúcu skupinku policajtov, pri vedľajšom stole, sme boli v norme. Maťo sa nám pol hodinu pokúšal vysvetliť kam chodí vo vrakuni na obed a aké ma nicky na pokeci a iných podpriemerných portáloch a vzápätí sme už vstávali na odchod. Sotva som si prehodil bundu cez rameno, už tam stále čašníčka a hodila na gauč servítky a nejaký čistiaci prostriedok. To že tak učinila ona som sa dozvedel až neskôr v škole. V ten večer som spolu s Maťom hučal do Peťa nech si zoberie tie servítky a savo čo mu zjavne vypadli z vačku...
Vybrali sme sa von, no miesto toho sme si to zmýlili o poschodie nižšie a ocitli sa v podlhovastej miestnosti plnej počítačov, ba čo viac, plnej ľudí!!! Nedeľa, 23:59 a tá herňa bola plná závislákov. Maťovi trvalo nejaký čas kým pozrel všetkým do monitorov a nad každým nechápavo zakrútil hlavou a otočil sa k nám akoby hľadajúc podporu. Vyslovil niečo o feťákoch a o tom ako my chodíme na futbal a oni závisláčia a keďže atmosféra začala hustnúť, radšej sme sa vyparili.
Zamierili sme si to ako inak na richmana, kde sme skontrolovali svoje plagáty (Maťo pľuvancom upevnil pozíciu toho jedného na reklamnom pútači). Vzápätí sme sa pustili do ťažkého intelektuálneho rozhovoru o politike, športe, korupcii atď. s milou pani predavačkou a nejakým postarším pánom. Ten by trval hádam i dodnes, keby Peťo nezatiahol záchrannú brzdu a nás dvoch s Maťom (Maťa predovšekým) neodtiahol preč.

Ďalším a posledný podnikom tejto noci bola akási krčmička na hviezdoslavku. Vstúpili sme dnu a všetky pohľady spočinuli na nás. Nevedno prečo, cítili sme sa tak trochu nevítaní. Usadili sme sa strategicky v rohu a vyčkávali. Maťo s povesťou diplomata zamieril k baru a pokúsil sa získať povolenie na vylepenie plagátov. Miesto toho sa naňho barmanka čudne zadívala a povedala:
- Ty si fašista!" -
- Aj ja som si to hneď myslel...!- drukoval ihneď akýsi plesnivý starec za barom.
Maťo v šoku a tak trochu možno i rozčúlený, skúšal vyvrátiť tieto domienky, no miesto toho sa mu dostávalo stále tvrdších slov, pričom starec ho poučil i o tom že táto knajpa fandí Engerau (Artmedia). Nebolo treba sa báť petržalských fanúšikov, keby tu aj nejaký boli. Väčšie obavy skôr plynuli zo zistenia že sme si to my traja na krátko vystrihaní junáci zamierili priamo do nejakého hniezda antifákov. Peťo, ktorý sa práve vrátil z toalety len potvrdil naše dohady, na základe kadejakých nálepiek po stenách wécka.
Objednali sme si pivo a rozhodli sa dopiť ho čo najrýchlejšie. To sa k nám už ale pridružil akýsi Grék fandiaci Panathinaikosu a snažil sa dohodnúť s nami družbu so slovanom. Podnapití a zrazu celkom zručne narábajúc s anglickým jazykom sme ju napokon možno aj dohodli...
Na záver si k nám prisadla i šlahnutá barmanka, ktorú Maťo označil za štetku, lebo vraj niečo splietala o sexe a šahala búhví kam. Pokúsili sme sa s ňou vyriešiť ten spor o obvinení z fašizmu, no bola akosi moc neoblomná. Maťovi napokon sľúbila, že ho nechá dojebať a tak bol čas odísť.
Účet nám priniesla ako na zavolanie nejaká ďalšia a tak sme jej dali peniaze. Keď sa vrátila s výdavkom, všetkých nás šokovala slovami:
- Nemám vám čím vydať."
...a vysypaním devätnástich jednokorunáčok na stôl. Viac než signál na opustenie tejto diery. Pár minci sme porozsýpali kde sa dalo, poháre s malým množstvom piva nevynímajúc a kryjúc si chrbát i boky od prípadných kopancov, sme vyšli na povrch zemský.
Maťo sa ešte pokúsil túto krčmu označkovať pre ostatných poblúdilcov a vzápätí sme si to už namierili prázdnymi ulicami pod most. Na záver toho celého sa ešte Maťo na Peťov skromný návrh vyváľal vo vreciach odpadkov.

Z úcty k tomu potom len poznamenám, že napokon sme si museli volať i sanitku, no z rovnakej úcty radšej nepoviem prečo

 Denník

4 0 0 0 0

Komentuj

3 komenty k blogu