Rozpovedané rozbitou hubou

1. diel - výchova (úvod)

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkov dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.

,,Osem rokov a myslí si že zmení svet."

Asi toľko mi povedal pred šestnástimi rokmi môj dedo tesne predtým ako mi vylepil jedno z mnohých zaúch. Nepamätám si v spojitosti s čím som bol takto ocenený, no pamätám si že zo všetkých rán tohto vojenského veterána, práve táto zabolela najviac.

No a čo. Ako decko som si prešiel školu životom od demonštratívneho odchodu mojej matky od rodiny, cez kleptomanské chúťky za ktoré som bol aj patrične trestaný, až po tragickú smrť mojej o rok mladšej sestry. A to všetko len do zavŕšenia ôsmeho roku života.

Áno, myslím, že to bolo práve vtedy. Osem rokov, pár mesiacov po smrti malej Silvie, som bol u deda na prázdninách. Sedeli sme pod košatou jabloňou v jeho záhrade a on mi ako obyčajne s tajomnou iskrou v očiach rozprával o výjazdoch slovanu za federálu.

Vtedy som vstal, jemný vánok mi rozčeril svetlé vlasy na čele a ja som sa cítil ako kapitán zámorskej lode. Pamätám si, že som vyhlásil niečo v zmysle, že keď budem starší, prinavrátim slovanu zašlú slávu v pästnom boji s nepriateľmi. Ďalšie čo si registrujem bola dedova mozoľnatá dlaň na mojej tvári a následne moja tvár na zemi vo voňavej tráve, povedľa červivého jablka.

Dedo zomrel krátko potom čo mi vlepil svoju najpovestnejšiu facku a ja som prišiel o ďalšiu spriaznenú dušu na tomto svete. A otec? Potom čo muža opustí žena, umrie mu dcéra a takmer vzápätí i vlastný otec, zvykne si hľadať niekoho resp. niečo čo zahatí prázdne miesto po tých troch menovaných v jeho živote. Kupodivu a v našej rodine je to obzvlášť podivné, otec sa po tom všetkom zmenil k lepšiemu. Napriek tomu, že takmer vôbec nerozprával a už vôbec sa nesmial, pracoval na tom, aby nás dvoch a predovšetkým mňa uživil a zaopatril do budúcnosti.

Nuž a čo sa týka mňa samotného, potom ako nás oputil kto mohol, vrátane tvrdej výchovnej ruky môjho deda, nezaprel som v sebe našu šlahnutú krv a nechal som sa zviesť snáď na všetky zlé chodníčky aké sa núkali.
Nástupom do tretieho ročníka na základke som sa rozhodol preniesť svoju zlosť na druhých.
Povesť drzého a agresívneho šikanátora sa so mnou vliekla celú základnú školu. Nástupom na strednú som mierne skrotol v agresii voči ostatným no vtedy moje nohy po prvýkrát zablúdili na futbalový štadión Bratislavského slovanu.
Bol to jeden z tých prvých septembrových dní na novej škole, kedy si človek myslí, že absolútne nezapadá do tvoriaceho sa chichotavého kolektívu ľudí. Ponevieral som sa po meste a pokopkával pred sebou drobné kamienky a vrchnáky od fliaš, keď môj tieň splynul s tieňom obrovskej tribúny štadióna.
Zostal som stáť a niekto do mňa nechtiac drcol z boku. Akási partia chalanov sa ponáhľala aby stihla úvodný výkop zápasu. Sám sebe som sa čudoval, že napriek tomu ako často mi dedo rozprával o tomto klube a jeho zážitkoch s ním, až teraz sa ocitám pred jeho bránami.
V značnej finančnej núdzi, rozhodol som sa o radikálny krok a na štadión som sa dostal elegentným prešvihnutím cez vysoký plot.

Ten zápas, tí ľudia naokolo a atmosféra ktorá na mňa dýchala všade navôkol zostane naveky vrytá hlboko vo mne. Konečne som našiel to čo som vlastne ani nevedel že hľadám. Bezcielne potulovanie sa kade tade sa malo skončiť a byť nahradené futbalovým fanatizmom.
A tak sa stalo. Tu niekde začína môj príbeh. Tu niekde začína môj život. Ten na ktorý si chcem v starobe spomínať. Tu som dostal skutočnú výchovu a rodinu akú som si zaslúžil. Stal som sa magorom s nízkou hranicou sebazaprenia a absolútne mi bolo jedno čo si o tom myslia iní.

 Vymyslený príbeh

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu