UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkov dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Pohupujúc sa zo špičiek na päty dofajčievam prestávkovú cigaretu a hľadím na červenajúce sa zore nad výrobnými halami volkswagenu. Spomienky na detstvo ma nijak moc neboleli, vlastne niečo ako citovú bolesť nepoznám už dobrých pár rokov. Je to na jednej strane výhoda, keďže ako bezcharakterný sebec sa svetom človek prebíja predsalen trošku ľahšie, no zároveň nikdy nemá šancu spoznať tie tajomné zákutia pozitívnych citov o ktorých rozprávajú ľudia v telke a občas moja suseda Jana, keď sa stretneme niekde v dome.
Šmarím ohorok do malej mláčky pod obrubníkom a s potešením načúvam protestnému syčaniu. Vnútri haly sa všetky stroje opäť dali do pohybu a mňa čakala posledná dvaapol hodinovka hnusnej šichty na páse.
Neznášam svoju robotu no zároveň som si vedomý, že s mojim mozgom nič lepšie platené nezoženiem. Práca mi dáva peniaze a hlavne berie ten mizerný čas, ktorý by som inak strávil v krčme alebo na rulete.
Navliekam rukavice a beriem pár súčiastok do vačkov. Môj skvelý šéf mi pridal pár činností navyše keďže mal dojem, že som so svojou prácou vždy prirýchlo hotový. Je to debil, o tom potom. Skrátka on z východu, ja z Bratislavy. On si myslí že ja som arogantný, ja si myslím, že on je vidiečan. Chyba nastala niekde na začiatku, keď sme sa zoznamovali a dozvedeli sa o sebe, že zatiaľ čo ja som zarytým fanúšikom slovanu, on má v srdci VSS Košice.
Problém by to nebol natoľko neriešiteľný, pokiaľ by sme si ho za ten čas čo sa poznáme nestihli preniesť aj mimo pracovisko.
Pol roka dozadu hral slovaník v metropole východu a ja som sa tam vybral ako súčasť partie bojaschopných chlapcov.
Vlakom sme dorazili niečo krátko pred zápasom a keďže sme predpokladali, že domáci pár rokov neaktívny tiežfanúškovia, majú náš príchod ťažko viete kde, obsadili sme nejaký bar na námestí a dali sa do popíjania zlatistého moku, rozumej piva.
Asi po pol hodinke som sa rozhodol s jedným z chalanov zabehnúť za roh do trafiky, po nejaké cigarety.
Niečo sme nakúpili a chceli sme sa vrátiť k skupine, keď vtom vidíme kúsok povedľa nás zakrádajúcu sa tlupu košičanov, zjavne sa chystajúcu na našu popíjajúcu bandu.
Ja sice o sebe hovorím, že som magor a vlastne hovorievajú to o mne i iní, no to sa nedá porovnávať s chalanom čo kráčal vedľa mňa. Dva metre, sto kíl, hovado na pohľad. Poodierané päste a pokrivený nos no titul bakalára pred menom. Tento momentálny študent štvrtého ročníka na komenského univerzite bol veľmi milým spoločníkom a kamarátom do dažďa no keď sa mal zapáliť pre dobrú věc, urobil to naplno a bez rozmyslenia. A vedel som, že tomu nebude inak ani teraz.
Zreval nejaký zo slávnych pokrikov rímskych légií, čím si získal pozornosť celého námestia, bandu východniarov poniže nás nevynímajúc a rozbehol sa priamo do nich.
Samozrejme, nemohol som váhať. Nedalo sa. Napriek tomu, že na rozdiel odo mňa mal vysokoškolský titul, akosi sa nevedel ubrániť konaniu bez rozmyslenia a my ostatní sme na to potom zvyčajne doplatili. Rozbehol som sa mu teda v pätách a krikom som na diaľku mobilizoval našu popíjajúcu bandu.
Ukradli sme košičanom moment prekvapenia, no urobili sme to v príliš malom počte na to, aby sme mohli žať úspech.
Keď som vletel do zformovaného hlúčika domácich, okamžite som šiel k zemi. V momente som sa zakuklil do obrannej pozície a vykrýval dokopávačky zo všetkých strán, keď mi zrazu ktosi zdvihol hlavu za golier a vytočil k slnku. Ťažko bolo rozoznať tvár dotyčného. Vzápätí ale jeho hlava splynula s veľkým guľatým slnkom za ním a ja som hľadel do rovnako šokovaného ksichtu svojho vlastného šéfa z linky.
Zaváhal a ja som zaváhal tiež. Jeho uváženie však prišlo rýchlejšie, hold možno je to jeden z dôvodov prečo on šéfuje mne a nie ja jemu... Svojou tlstou päsťou poslal moju hlavu späť na zem a hneď na to, zrejme aby nevyzeral pred kamarátmi príliš mäkko, poriadne ma do nej ešte nakopal.
To už ale bolo z diaľky počuť sirény a tiež dupot našich ktorí, sa prineskoro spamätali a opustili krčmu na námestí... nuž čakali ma pestré dva týždne v špitáli.
Spomenúc si na to a hľadiac teraz na šéfa, ktorý mi okamžite opätuje môj nenávistný pohľad, musím dodať, že tento príbeh mal svoje dokončenie tu, v Bratislave.
Po štrnástich dňoch som sa totiž vrátil z nemocnice a zamieril som si to rovno za ním, aby sme pokecali o tom, čo sa dialo v Košiciach. Bol som celkom rád, že sme obaja holdovali rovnakej vášni. Možno spolu skočíme na pivko a pokecáme o jeho či mojich doterajších skúsenostiach.
,,Nazdar," ťukol som dvakrát prstom po dverách a vstúpil do malej presklennej miestnosti. Otočil sa ku mne a vyzeral mierne prekvapene.
,,Čo chceš?" reagoval a ja som zostal trochu šokovaný.
,,Tak som rozmýšlal..." začal som.
,,Aj máš čím? Som myslel, že som ti vykopal mozog z hlavy." prerušil ma povýšenecky sa oprel o skrinku v rohu miestnosti.
V momente ma zamrazilo. Takýto vývoj som neočakával. Viete, beriem to ako šport. Jední bojujú s loptou na ihrisku a my bojujeme s päsťami v hľadisku, resp. mimo neho. A rovnako tak nemám problém si po zápase sadnúť s niektorými so svojich protivníkov na jedno orosené.
Ale tento chlap bol jeden z tých, ktorí si mlátením sa s druhými niečo zjavne kompenzovali. Nerobil to ani pre farby klubu, ani pre svoju partiu, ani pre potešenie, ale pre uznanie. Nenávidím, keď niekto niečo robí len pre uznanie. Preto aby stúpol v očiach druhých.
Mal som sto chutí rozmlátiť ho tu po celej tej jeho prašivej kancelárii a aj som spravil krok dopredu, keď mi to došlo. Presne toto ten pes chce. Očkom som zablúdil na bezpečnostnú kameru nad jeho hlavou... Chce sa ma len zbaviť, vyšmariť ma z roboty, nemať ma tu, tu kde sa mu môžem kedykoľvek pomstiť.
,,Ty si tu šéf," zareagoval som teda po chvíli a vyčaril naňho úsmev čislo sedem. To je ten čo používam, keď chcem niekomu naznačiť vyšší význam mojej zdanlivo prívetivej vety.
Opustil som teda miestnosť a priznávam, že som musel večer zabehnúť do posilky a vymlátiť zo seba tú zlosť do mechu. Vedel som však, že môj čas ešte príde a veľmi som sa na to tešil.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár