UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkov dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.
Musím priznať, že som na lásku nikdy neveril. Poznám pár pozitívnych citov, no žiadny z nich som k jedincovi opačného pohlavia od smrti mojej sestry nepocítil.
Vlastne nie. Mal som jedno dievča. Teda mal som ich viac, ale pokiaľ sa bavíme v rovine citovej, mal som len jedno dievča.
Bolo to v dobe, keď som konečne dosiahol plnoletosť a za sebou som mal niekoľko jednonočných vzťahov, prevažne na výjazdoch so slovanom, alebo na bytoch so sestrami a kamarátkami mojich kamarátov.
Takýto život mi vlastne vyhovoval. Status hlúpeho povrchného hňupa bez štipky citu a sebazaprenia mi prischol bez toho aby som sa s tým snažil niečo spraviť. V podstate som si zvykol a zvykli si aj ostatní. Čoraz menej, až napokon vôbec nekládli otázky typu ,,kedy si nájdeš poriadnu babu a na chvíľu sa usadíš?"
Usadiť sa niekde vôbec nebol môj štýl a na poriadne baby som nikdy neveril. Jediné čomu som naozaj veril bolo, že každá jedna žena je taká ako každý jeden muž. Poťahuje svoje šnúrky a rozhadzuje úsmevy, väčšinou cielene vybranému baránkovi za účelom ponaprávania matraci vo svojej priestrannej posteli s macíkovskými obliečkami na perinách.
Skrátka akokoľvek moralisticky a zaľúbenecky sa ženy tvária v skutočnosti potrebujú presne to čo my, odsudzovaní a ohováraní lovci dámskych nohavičiek.
Zhruba tak nejak fungovala celá moja filozofia, značne ovplyvňovaná bandou podobných buranov, no skvelých kamarátov okolo mňa. Až do doby kým do môjho rozháraného života nevstúpila ONA. Schválne som zvýraznil to zámeno, pretože musím priznať že to bola žena s veľkým ,,Ž".
Nemala prečo o mňa čo i len zakopnúť, či zavadiť pohľadom. Boli sme každý z iného sveta. Tak ako v romantických somarinách písaných perom skrachovalých režisérov spoza veľkej mláky. Ja, prinajlepšom zle upravený mladý muž bez výrazného vkusu pre vhodné obliekanie či kultúrne správanie s hypotékou na krku a prstami špinavými od manuálnej práce. Ona, vyčačkaná a upravená ako do reklamy. V oblečku zázračne ladiacom s topánkami a úsmevom, ktorý rozsvecoval pouličné lampy. Dcéra podnikateľa, zabezpečená do života sumou peňazí z ktorej sa každému robotníkovi zatočí hlava.
Ani si presne nepamätám ako sme sa k sebe dostali no pamätám si celkom zreteľne situáciu, keď sme sa prvýkrát ocitli osamote.
Bolo to na byte jedného z mojich kamarátov. Malý Janko, ako mu všetci pre jeho nie zrovna vytŕčajúcu postavu hovorili, mal narodeniny a keďže sa jednalo o jedného z nás, myslím futbalových fajnšmekrov, nemohol som tam chýbať. Neviem kedy a s kým prišla, no viem, že v jednu chvíľu som stál na balkóne sám len so svojou cigou a vzápätí mi už malá ženská dlaň pridržiavala zapaľovač.
,,Dik,“ naznačil som stroho vďaku a so záujmom si prezrel túto neznámu krásavicu.
,,Pekný chlapci by nemali fajčiť,“ zareagovala zamyslene hľadiac na dym stúpajúci od mojich úst.
Tá ciga čo päť sekúnd na to už letela širokým priestorom dole z balkóna kamsi na chodník pod panelákom, bola na dlhú dobu posledná v mojich ústach.
To dievča si tam proste prišlo pre mňa. Prišlo nevedno odkiaľ, nevedno na koho odporúčanie, alebo donútenie, no prišlo len za mnou. Od prvého krátkeho rozhovoru tam na balkóne, cez prvý jemný bozk o chvíľu nato v obývačke, pri ktorom som sa cítil akoby som to ani nebol ja, až po prvý sex chvíľu nato v kamarátovej detskej izbe na povliečkach s macíkami... irónia jak sviňa.
Ten vzťah som bral záväzne a doslovne. Musel som sa veľa učiť. Strašne veľa. Trpezlivosti, chápavosti, citlivosti. Preboha, citlivosti. Ja a citlivosti.
Boli sme spolu veľmi často, myslím že dokonca denne. Záležalo mi na nej a vedel som že takto to funguje i naopak. O to viac som sa bál, že raz príde na to, že cez víkendy nechodím pracovať do Schwechatu na letisko, ale behám po mestách v ktorých aktuálne hrá slovan a tropím drobné i väčšie výtržnosti.
A veru netrvalo dlho a stalo sa. Jeden z posledných zápasov ligy sa hral v Žiline a ja som tam nemohol chýbať. Bolo to práve v deň oslavy našej spoločnej polročnice a ja som prisahal, že sa skúsim utrhnúť z letiska pred polnocou.
Pravdou je, že som to naozaj chcel stihnúť, no udalosti, ktoré mi vtedy tam prišli do cesty sa proste nedali predvídať. A ak aj hej, nemyslím si že na druhý pokus by som reagoval inak...
V podstate som sa ani nedostal na štadión. Prešli sme cez turniket a vynervovaný z nekonečného čakania, vykročili sme s pár ďalšími do preplneného bufetu. Spoza malého plôtika na nás pokrikovala banda akýchsi tupcov a nadávala nám do belasích židov. Mne to bolo jedno, nebolo to predsa prvýkrát čo si na nás niekto takto cez plot dokazoval svoju odvahu.
No pre pár deciek od nás to bol prvý výjazd a mysleli si, že ,,hlavou prerazia múr...“ Začali triasť plotom a hádzať po svojich pseudoprotivníkoch kamienky a pivo.
Odozva od chlapcov z policajného zboru nadržaných na podobnú príležitosť prečo si udrieť, nenechala na seba dlho čakať. Vrútili sa tam ako besní a mlátili hlava-nehlava.
Je akousi mojou prirodzenou psou povinnosťou, ako človeka, hlásiaceho sa k chuligánom Bratislavského Slovanu, pomôcť kamarátovi v núdzi. Obzvlášť proti fízlom. I napriek tomu, že chalani si za to vlastne mohli sami.
Dvomi skokmi sme zrazu aj s partiou ďalších so šálmi prehodenými cez tváre, vhupsli priamo do toho riotu naokolo. Pomohli sme možno dvom, trom z tých neplnoletých nešťastníkov no schytali sme pekných pár rán obuškom. Po jednej z nich som sa sám ocitol na kolenách, čo bolo pre zasahujúcich policajtov viac ako výzvou.
Pár ďalších rán a už som vypľúvajúc krv, ťahaný za ramená šúchal nohy o prašnú zem pred žilinským štadiónom.
Mal som zlé tušenie, že pred polnocou z letiska neodídem. A čo bolo horšie, riskoval som viac než len že mi doma vychladne večera...
To be continued...
Vymyslený príbeh
Komentuj
3 komenty k blogu
1
xrumka
18. 11.novembra 2008 10:37
Napinaveee..
Napíš svoj komentár