Rozpovedané rozbitou hubou

4. diel - o chybách čo tropia chyby

UPOZORNENIE! Celý príbeh, vrátane postáv a udalostí v ňom sú vymyslené. Akákoľvek podobnosť s realitou je náhodná. Neodporúča sa čítať osobám mladším ako 15 rokov a ľuďom s nízkov dávkou tolerancie. Neobsahuje nijakú prevratnú myšlienku a len veľmi málo poučenia.

Kvapka za kvapkou dopadajú na špinavú podlahu policajnej stanice a
vytvárajú jednu neveľkú mláčku z mojej krvi. Pripútaný o
schodové mreže sa už tri hodiny krčím na podlahe. Momentálne už
úplne sám, pretože všetkých ostatných zatknutých, už
,,vypočúvali" za dverami oproti mne. Spoza tých sa práve teraz
ozýva krik posledného vypovedajúceho a ja sa snažím nepodľahnúť
panike.
Popravde toto bolo len po tretíkrát čo som sa ocitol na stanici po
zatknutí políciou. Väčšinou sa to riešilo iba cez dve tri facky,
opísanie občianskeho, alebo ma jednoducho chvíľu držali spútaného
pri aute a o chvíľu pustili späť do davu.

Je to čudesné. Možno až hrozné. Vlastne miestami určite hrozné.
Keď sa človek ocitne na mieste od ktorého nemôže očakávať nič
dobré a je na tom mieste už dobrých pár hodín, hlavou mu idú
strašné myšlienky.
Nie som výnimka. Úprimne, mal som strach. Vedel som, že teraz niekedy
ma moja priateľka čaká pod Novým mostom, dúfajúc, že vystúpim z
autobusu smerujúceho z Viedne. Nechcel som ani pomyslieť čo sa stane
až si začne od mojich kamarátov zisťovať kde trčím. A oni, po
futbale, celkom iste značne podnapití, jej to s radosťou vyzradia...
To čo môj strach znásobovalo bolo prostredie v ktorom som sa
nachádzal a samotná situácia. Počul som od starších kamarátov,
ktorí už majú čo to za slovan odchodené, o výsluchoch na
polícií, v Žiline obzvlášť.
Práve som myslel na to, že by som mal byť pri vystupovaní voči
polišom krotký, keď sa otvorili dvere a ktosi z nich vyšiel von na
chodbu.
Odpútal ma od mojich mreží a následne voviedol do malej miestnosti s
dvomi stolmi, malým zamrežovaným oknom a náprotivnými dverami.
Vedel som, že keď raz človek vojde cez tieto dvere, na to aby mohol
vyjsť cez tie druhé, musí prejsť istým procesom. A ten mal teraz
nasledovať...

,,Meno," zamrmlal tučný policajt spoza písacieho stroja a ja som
poslušne nadiktoval.
Nejaký ďalší sa rukami oprel o vŕzgajúce operadlo mojej stoličky
a dýchol mi cigaretový dym do vlasov. Zimomriavky striasli moje telo,
no snažil som sa nedať im pocítiť svoj ťažko skrývaný strach.
,,Uvedomuješ si akého tresného činu si sa dopustil?" pokračoval a
zahľadel sa na mňa spoza stola.
Trochu zarazene som zdvihol obočie, popravde nevediac čoho som sa
reálne dopustil.
,,Výtržníctvo a útok na verejného činiteľa kamarát...," začal
no ja som mu rozhorčene skočil do reči.
,,To nie, som si istý, že som na žiadneho policajta nezaútočil,
chcel som len...," no to som nemal robiť. Chlap doteraz v tichosti
vyčkávajúci za mojím chrbtom ma schmatol za golier a šmaril o
podlahu. Skôr ako som sa stihol spamätať kopol ma do brucha a ja som
sa len s bolestnou grimasou skrútil pod stolom.
,,Drž klapačku, keď ti niečo rozpráva!" zahuhňal a kopol ma ešte
raz. Nemalo význam protestovať, že som sa len snažil obhajovať.
Na chvíľu zostalo ticho a ozývalo sa len mlátenie do stroja.
Sledoval som nablýskané topánky toho tyrana, ktorý práve teraz
pustil na zem ohorok od cigarety.
,,Podaj mi ju," ukázal na ňu a ustúpil o pol kroku. Priplazil som sa
teda k jeho nohám a načiahol za ohorokom, keď vtom...
,,BUM!" ten kretén mi z celej sily dupol na ruku, až som na celú
miestnosť zareval od bolesti.
,,Čo som ti po-ve-dal, že máš dr-žať hu-bu!" vrieskal ako zmyslov
zbavený a mlátil ma obuškom po celom tele, pekne do rytmu svojej
hláskovanej vety.
Začal som mimovoľne strácať vedomie a nemohol som sa ubrániť
radosti z tohto faktu. Svet sa zahmlieval a posledné na čo si pamätám je ako ma jeden z nich oblieval vodou, v snahe udržať si ma čo najdlhšie schopného vedome vnímať bolesť.

O tom ako som sa dostal domov existuje viac povestí a mýtov ako o samotnom grécku. Viem len jedno, na druhý deň som sa zobudil vo vlastnej posteli na zakrvavených povliečkach s abnormálnou bolesťou na každom kúsku tela. V telefóne som mal tridsaťdva neprijatých hovorov, no nebol som schopný ich riešiť.
Uvažoval som vtedy čo za zvuk ma strhol zo spánku, keď vtom sa ozval znovu. Vchodový zvonček. A zas. Poštár nebýva taký naliehavý a keďže som začínal dostávať zlú predtuchu o tom, kto by mohol stáť za dverami, vybral som sa radšej otvoriť.
Tá cesta bola nekonečná a rovnako nekonečne bolestivá. Ako by to nestačilo, hneď ako som otvoril dvere, dostal som strašnú facku pri ktorej sa mi zahmlelo pred očami.
,,Nina," zastonal som a zaostril na moju priateľku:,,vysvetlím ti to..."
No nestihol som. Prekričala môj skromný pokus o vysvetlenie svojím hysterickým prejavom o nízkointeligentných dementoch čo vyháňajú ľudí zo štadiónov. Vzápätí sa po mne ešte raz zahnala a keď netrafila, zvrtla sa na opätku a dôstojne opustila priestor pred mojimi dverami.

Prvýkrát v živote, myslím naozaj prvýkrát, som sa niekomu šiel ospravedlniť. Spravil som to najlepšie ako som vedel v spolupráci s kaderníctvom Narcis, sídliacim neďaleko môjho sídla.
Mal som dojem, že to zabralo. Bol by som prisahal, že to zabralo aj keď som mal pocit, že už na mňa nehľadí tak často, tak zahľadene ako to robievala dovtedy.
Stretávali sme sa a smiali sme sa spolu. Začal som ju brávať na futbal, pričom na domácich zápasoch som sa snažil vyhýbať konfliktom. Na výjazdy som chodil s jej vedomím, pričom som ale musel prisľúbiť, že situácia spred pol roka za už nikdy nezopakuje.
Postupom času som zistil, že mi to vlastne za to stojí. Pochopil som, čo chalani mysleli pod pojmom ,,usadiť sa na chvíľu" a s dúfaním, že tá chvíľa potrvá večne som sa usadil v Nininom lone.

Bol som riadny debil. Obrovský hlupák. Naivný, napriek tomu ako ma život poučil, že nič krásne netrvá večne, som veril, že tentokrát sa na mňa osud predsa len usmial.
Jednu sobotu, slovan hral v trnave a naši mali s tamojšími chuligánmi dohodnutú bitku, som si povedal, že zostať doma bude z hľadiska dodržania sľubu o nekonfliktnosti bezpečnejšie. Navyše, v dobrej nálade, že som zase raz zlomil kus svojho negatívneho ja, rozhodol som sa, že Ninu prekvapím s obedom kúpeným v čínskom bistre na obchodnej.
Ovešaný igelitkami s úsmevom na tvári, vybral som sa k jej bytu, dúfajúc, že takéto prekvapenie nebude čakať.

A veru nečakala. Lepšie povedané, nerátala s ním. A tá špina sa podľa toho i zariadila...

To be continued...

 Vymyslený príbeh

1 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu